Maja: „Moje vaječníky sa v tridsiatke chystali na prechod.“
Maja mala tridsať a vydala sa za muža snov. Po prvej ovulácii radšej ani nepila víno. Veď čo ak by… nebola. A nebola ani o päť rokov neskôr.
Po sérii vyšetrení sa v centre asistovanej reprodukcie po prvýkrát dozvedela nepríjemnú novinku: „Ovariálne zlyhávanie. Moje vaječníky boli už v tridsiatke nefunkčné a chystali sa na prechod. Gynekológ mi povedal, že s mojimi hodnotami hormónu FSH sa zrejme ani nepokúsia o umelé oplodnenie. Našťastie, v reprodukčnom centre majú radi výzvy, alebo platiace pacientky. Skúsili to. Nastavili mi hormonálnu stimuláciu a prešli sme všetkými ďalšími procesmi – odberom vajíčok, kultiváciou, embryotransfermi. Stále mi pritom hovorili, že najdôležitejšia je psychická pohoda. Pred prvým transferom embrya som v pohode nebola. Dieťa som šialene chcela a takmer som nedýchala, keď som si robila prvý tehotenský test. Bol negatívny,“ spomína.
Na vlastnej koži sa neskôr presvedčila, že tie otravné reči o psychickej pohode sú pravdivé. Len ako ju dosiahnuť, keď sa vám v hlave všetko točí len okolo myšlienky na vlastné dieťa? Majke s manželom pomohol relax a cestovanie. „Indonézia, potápanie, veľa jedla, veľa zábavy a my dvaja. Ihneď po dovolenke sme sa do centra vybrali druhýkrát. Opálená, oddýchnutá, so zdravou, teraz už normálnou nehysterickou túžbou, aby to vyšlo. Išli sme na KET – embryotransfer zmrazeného embrya. Test som si robila na 13. deň, skôr mi to ani nenapadlo. A vyšlo to! Krvný test už len potvrdil zázrak. Neverila som vlastným očiam. Odborná literatúra ma predsa odpísala. Tehotenstvo bolo náročné, ale narodilo sa z neho zdravé, aj keď trochu nedonosené dieťa, ktoré nám robí radosť každý deň,“ opisuje priam zázrak spokojná mama, ktorá však zatúžila aj po druhom dieťati.
Ďalšie zmrazené embryo sa ale neujalo, a tak sa, teraz už v trojici, vybrala rodina na ďalšiu dovolenku. Tentokrát padla voľba na Guadeloupe. „Bolo nám výborne. Opäť relax, potápanie, my traja, ryby a veľa lásky. V schránke ma už čakala schválená žiadosť z poisťovne, a tak sme išli na to. Injekcie, kontroly, odbery, oplodnenie, transfer. Na prvýkrát to väčšinou nevyjde. Vedela som, že aj keď by všetko prebehlo na 100 %, aj tak som štatisticky viac netehotná, ako tehotná. V deň embryotransferu som začala výbornými raňajkami a decilitrom červeného vína. Po transfere sme si s mužom dopriali dobrý obed v reštaurácii. IVF je také drahé, že jeden obed hore-dole… Po návrate z kliniky som si v rámci pokojového režimu išla zakopať s dcérou futbal a večer som sa nasmiala s kamarátkou pri víne. O desať dní som na teste našla dve čiarky,“ krčí plecami.
„Môžete piť ananásovú šťavu, pojedať vitamíny, chodiť na akupunktúru, alebo cvičiť Mojžišovú, ale tie hlavné faktory, ktoré o celom rozhodnú, zostávajú neodhalené. Po mojich skúsenostiach a skúsenostiach kamarátok, ktoré na „milióntykrát“ nevedeli otehotnieť, viem, že najdôležitejšia vec, ktorú viete ovplyvniť, je psychická pohoda. Všetky otehotneli až vtedy, keď sa uvoľnili,“ odkazuje.
Spolu vám prispejeme až 1 200 eur na úkony súvisiace s asistovanou reprodukciou. Ako prvá zdravotná poisťovňa uhrádzame výkony v rámci liečby neplodnosti, ktoré ste si museli doteraz financovať z vlastných zdrojov.
Tea: „Na začiatku som mala pocit, že konám proti prírode.“
Tea patrí medzi tie šťastnejšie prípady. S manželom boli úspešní hneď na prvý pokus, aj keď mali len jedno embryo. Z toho je dnes už spokojné bábätko. Dvojica od začiatku vzťahu vedela, že to nebude ľahké, keďže manžel sa od pätnástich rokov liečil na poruchu cievneho zásobenia semenníka – varikokélu. Otehotnieť prirodzenou formou sa snažili asi rok a pol. Najťažší bol pre Teu začiatok, hneď pri návšteve kliniky. „Keď mi doktorka veľmi stručne vysvetľovala, ako to funguje. Že sa vlastne všetko udeje mimo nás. Na začiatku mi to skutočne prišlo tak, že konám proti prírode, ale potom som na to okamžite zabudla. Keď sa pozriem na svojho syna, vôbec mi nenapadne, že je vlastne, ako to všetci volajú, zo skúmavky. Názory ostatných ma však nezaujímali. Keď som mala pochybnosti, porozprávala som sa so svojím gynekológom, ktorý ma upokojil a povedal, že nie je žiadny rozdiel medzi deťmi počatými spontánne a tými, kde pomohli doktori. To ma posmelilo, a v tom momente som sa rozhodla, že do toho idem,“ konštatuje sympatická tridsiatnička.
Tak, ako mnoho ďalších, aj ona musela absolvovať „prefukovanie“ vaječníkov, ktoré bolo mimoriadne nepríjemné. Potom si do brucha pichala hormonálne injekcie počas celého mesiaca. Najskôr len jednu, potom dve, tri a na záver aj štyri naraz. Po všetkých ďalších vyšetreniach, úkonoch, odbere vajíčok a ich oplodnení spermiami boli výsledkom dve embryá. „Lekári však vedeli, že jedno nemá šancu kvôli oneskorenému vývoju pri kultivácii. Po dohode mi však predsa len vložili do maternice obe. Je to lepšie v prípade, že maternica „odmietne“ cudzie teleso. Vraj má menšiu šancu bojovať, keď sú tam dve. Potom som išla na krvné testy, kde mi oznámili radostnú novinku, že sa všetko podarilo. A na fakt, že dieťa bolo splodené mimo nás, sme zabudli už pri prvej kontrole, keď sme videli, ako mu bije srdiečko. Je to cesta k vytúženému dieťaťu, buďme vďační, že také niečo vôbec existuje,“ dodáva Tea.
Zuzka: „Ženy by sa mali viac pýtať na šetrnejšiu, tzv. soft stimuláciu.“
Zuzka našla lásku až v neskoršom veku. V štyridsiatke sa jej dokonca podarilo otehotnieť, no o bábätko v siedmom týždni prišla. Nasledovali základné vyšetrenia, no ďalšie tehotenstvo už neprišlo. „Gynekológ podľa mňa dlho otáľal s odporúčaním umelého oplodnenia, vlastne to ani nenavrhol, len medzi rečou spomenul, že ešte je tu taká možnosť. Po roku bez posunu som zmenila gynekológa, ktorý mi pomohol nielen svojím prístupom, ale doplnil aj ďalšie vyšetrenia. Navštívila som kliniku asistovanej reprodukcie v Bratislave, no prístupom lekárov som bola sklamaná. Lekárka mi v každej druhej vete pripomínala vek a ukazovala tabuľky a grafy, z ktorých vyplývalo, že mám s mojimi starými vajíčkami takmer nulové šance. Odišli sme odtiaľ s partnerom bez slov a asi pol hodiny sme sa ani nezmohli na slovo. Lekárka urobila jedinú dobrú vec – skonštatovala, že z vyšetrení mi chýba už len reprodukčná imunológia. Špeciálne vyšetrenie ukázalo, že mám zvýšené embryotoxické cytokíny, ktoré spôsobujú, že moje telo bojuje proti embryu. Lekárka mi nasadila kortikoidy, ktoré zabrali. Uľavilo sa mi, že poznám problém a že sa dá riešiť,“ hovorí Zuzka, ktorá zmenila lekára. „Jeho prístup bol tiež deprimujúci – ukazovanie grafov a odporúčanie na darcovské vajíčka. Napriek tomu sme to tam skúsili s mojimi vajíčkami. Nasadili mi maximálnu stimuláciu. Z desiatich vajíčok sa oplodnilo šesť, nakoniec mi na tretí deň vložili tri embryá. Výsledkom bolo biochemické tehotenstvo,“ krčí plecami.
Z bratislavskej kliniky, ktorej podľa Zuzky chýba rešpektovanie samotnej ženy, pre ktorú je celý proces intímnou, súkromnou a zároveň stresujúcou záležitosťou, sa na odporúčanie kamarátky objednali na kliniku do Brna, kde zažili úplne iný prístup. Lekár okamžite skonštatoval, že klasická stimulácia nie je potrebná. Postačí iba soft, ktorá je o polovicu lacnejšia a až tak nezaťažuje ženský organizmus.
Druhé IVF skončilo so siedmimi vajíčkami a dvoma embryami vhodnými na transfer. Tehotenstvo však z toho ešte nebolo. „Bola som sklamaná, ale cítila som, že tu to vyjde, len asi nebola vhodná doba. O ďalších päť mesiacov sme cyklus zopakovali, tentokrát úspešne. Hovorila som si, že bude, ako má byť. A je Filipko,“ usmieva sa spokojne. Svoje zohrala najmä psychická pohoda, do ktorej sa Zuzke po smutnej udalosti v rodine podarilo dostať až časom.
Najťažšie na celom procese bolo podľa Zuzky počúvať lekára, u ktorého hľadáte pomoc a on sa na vás pozerá ako na číslo zo štatistík: „Nesnaží sa vám pomôcť, ale získať peniaze. Na bratislavskej klinike som sa stretla so ženami, ktoré boli na IVF opakovane a nemali pritom urobené všetky vyšetrenia. Odporúčala by som im dať si ich urobiť pred IVF, aby ušetrili nielen peniaze, ale najmä svoju psychiku. Myslím si tiež, že by sa ženy mali viac pýtať na soft stimuláciu, ktorá je šetrnejšia, prirodzenejšia a, ak sa bavíme o ženách po štyridsiatke, o polovicu lacnejšia. Zároveň je to podľa mňa aj cesta zohľadňujúca morálnu otázku, keďže sa ráta s dvoma či troma embryami. Vraj to v Bratislave nechcú robiť, mne to ani nespomenuli,“ dodáva zopár dôležitých postrehov na záver.
Tip od nás
Prečítajte si o význame vitamínu D pre otehotnenie v článku Snažíte sa o dieťatko? Dajte si skontrolovať vitamín D v krvi
Elena: „Pomohla mi empatia a súdržnosť komunity na diskusných fórach.“
Na reprodukčné centrum v susedných Čechách sa obrátila aj Elena. Tri pokusy hradené zo zdravotného poistenia ale absolvovala ešte na Slovensku: „Vyberali sme si podľa referencií a naozaj dôkladného skúmania skúseností žien a párov na diskusných fórach. Dôležitú rolu zohrala aj ekonomická stránka – vybrali sme si centrum, kde som podstupovala iba minimálnu stimuláciu (keďže problém bol na strane partnera) a platili sme naozaj iba za lieky, zvyšok bol hradený z povinného zdravotného poistenia. No aj tak sme nakoniec skončili na klinike v susedných Čechách. Povesť tamojších centier bola totiž výborná, veľa Sloveniek tam v tom čase úspešne absolvovalo proces IVF. A podarilo sa to aj nám,“ konštatuje dnes spokojne, no cesta k dieťaťu nebola ani v jej prípade jednoduchá. O bábätko sa dvojica pokúšala roky.
Snahu však prerušila strata zamestnania a obavy o budúcnosť, smutné udalosti v rodine a náročné pracovné obdobia. „Skúšali sme to v podstate takmer desať rokov, vrátane rokov, kedy sa nám už snažili pomôcť v rámci asistovanej reprodukcie. Vždy som absolvovala iba minimálnu hormonálnu stimuláciu, čo bolo veľmi príjemné a príliš to nezaťažovalo môj organizmus. Dokonca som dvakrát aj otehotnela. Raz to však bolo biochemické tehotenstvo a raz tehotenstvo bez prítomnosti embrya v maternici,“ hovorí mama chlapčeka, dnes už školáka.
„Viem, aké dôležité je povzbudenie. No taktiež viem, že na každú ženu funguje niečo úplne iné. Ja som typ, ktorý sa sám prehrabával množstvom informácií, zdrojov, ale aj fórami. Hľadala som príbehy, ktoré boli podobné nášmu a veľa žien som spoznala aj osobne. Pre mňa bola podpora tejto komunity vtedy najdôležitejšia. Boli to ženy, ktoré prechádzali, alebo už prešli tými istými procesmi. Verte mi, že miera empatie je neporovnateľná s kýmkoľvek iným. Určite by som všetkým ženám, ktoré čaká umelé oplodnenie, odporúčala nájsť si takúto skupinu, okrem podpory tam môžu ženy získať cenné informácie,“ delí sa o tipy, ktoré jej pomohli na ceste za bábätkom.
Na celom procese bola pre Elenu najhoršia neistota a pocit, že sa možno snaží úplne márne. Popri tom sa rovnako zúfalo zvyšovala túžba po dieťatku. Spolu to vytváralo neskutočnú záťaž na psychiku, čo isto ovplyvňovalo aj všetky fyziologické procesy v tele. Na druhej strane ju však držala nad vodou stále prítomná iskierka nádeje, povzbudenie z príbehov so šťastným koncom od žien, ktoré sa snažili aj oveľa dlhšie a prešli si neporovnateľnými zákrokmi. Elena znášala všetky vyšetrenia, zákroky či anestézie veľmi dobre.
„Ak váhate, či do umelého oplodnenia vôbec ísť, hľadajte predovšetkým odborné a kvalitné informácie. Poraďte sa s lekármi, ktorým dôverujete. Dnešná medicína, našťastie, už dokáže pomôcť aj v prípadoch, ktoré boli ešte prednedávnom prakticky neriešiteľné. Nie je to úžasné?“ dodáva na záver.
Autorka: Marína Gorghetto
Dlhoročná novinárka so skúsenosťami z obľúbených týždenníkov, mesačníkov, webov či televízie Markíza. Žila a pracovala v Španielsku a tri roky strávila v Indonézii, kde prednášala na jednej z najväčších jávskych univerzít žurnalistiku. Milovníčka cappuccina a špagiet sa v súčasnosti naplno venuje dcérke, písaniu pre portál Promama, ako aj materskému centru Obláčik, ktorého je štatutárkou.
