Ako sa z bývalej letušky, reportérky a filmárky stala odborníčka na stravovanie malých detí?
Tak, že sa vám narodí dieťa a to každej žene úplne zmení život. Ani nie tak počas tehotenstva, ale až v čase prvých príkrmov človek začne rozmýšľať úplne inak. Ja som sa vďaka tomuto obdobiu dostala k pediatrovi, ktorý nebol úplne štandardný a konvenčný. Pri prvej návšteve mi dal do ruky papier, ktorý v podstate na niekoľkých stranách hovoril o tom, ako k nemu nechodiť. A to som ako vystresovaná „prvomatka“ po 35-ke vôbec nechápala. Veď „prvomatky“ chcú mať pediatra najradšej doma, aby sa ho mohli všetko pýtať… Tak prečo mi tento človek hovorí, ako k nemu nechodiť? Až po piatich rokoch som pochopila, ako to myslel a veľmi sa s tým stotožňujem.
Je to v podstate o tom, aby sa žena stala takou sebavedomou, informovanou a odhodlanou v prístupe v rámci zdravia a prevencie svojho dieťaťa, aby k doktorovi nikdy nemusela ísť a mala zdravé dieťa a vytvorila mu doma zdravé prostredie. Veľakrát sa k doktorovi chodí zbytočne s vecami, ktoré sa dajú vyriešiť doma a v kľude. A potom zasa treba vedieť rozumne odhadnúť, kedy tam už treba ísť.
Vďaka svojmu synčekovi ste sa dostali k téme zdravého stravovania, alebo vás táto problematika zaujímala už aj predtým?
Už keď som začala lietať v roku 2004, prestala som fajčiť, hoci vždy to bolo len také rekreačné fajčenie. Vedela som totiž, že samotné lietanie nie je úplne najzdravšia práca. Vždy som mala rada chutné a zároveň ľahké zeleninové jedlá. Aj počas lietania sme sa s kolegyňami veľa venovali zdravému stravovaniu. Tam to inak ani nešlo, muselo to ísť ruka v ruke s lepším stravovaním, nakoľko sme si strážili líniu, aby sme sa vmestili do uniformy a potrebovali sme imunitu pri tak frekventovanom kontakte s ľuďmi z celého sveta. A kvalitné jedenie – to mi bolo vždy blízke.
Tehotenstvo a materstvo to ešte prehĺbilo, veď práve počas materskej dovolenky ste založili projekt „Čo jedia zdravé deti“. Ako to všetko začalo?
V tehotenstve chcete samozrejme zdravo papať, no prišlo to až v čase príkrmov, kedy sa dostavilo milión otázok. Zistila som, že na internete je úplný chaos. Keďže som s tým mala problém, išla som na jeden kurz prvých príkrmov. Ten sa mi však nezdal úplne dostačujúci, a tak som s pomocou malých navigácií spomínaného pediatra, ktoré mi boli veľmi sympatické a blízke, začala hľadať svoju cestu.
Najprv som urobila Facebookovú skupinu pre pár kamarátov, kde som začala dávať svoje recepty. To, čo sme robili doma som odfotila a dala som to na stránku. Prvé boli moje kamarátky a maminky z okolia, ktoré to veľmi zaujímalo.
Postupne sa skupina rozrastala a po asi roku každovečernej mravčej práce, (pretože maminy sa pripájajú večer, keď uspia detičky), kde som neustále dávala príspevky, som stretla kolegyňu, spoluzakladateľku našich workshopov – Sisu Kuzmovú. Sisa už bola akoby polroka predomnou, pretože ona tak už žila. Bola som u nej na domácej farme a veľmi sa mi to páčilo. Takto to celé začalo.
Zdroj: Jana Fašungová Photography
Kedy prišla potreba robiť workshopy a prednášky?
Najprv som iba fotila recepty a maminky sa pýtali. No potom, keď otázok začalo byť veľa, sme si so Silviou hovorili, že tým otázkam potrebujeme dať hlavu a pätu, aby sa nešírili dezinformácie. A tak sme začali robiť prvé prednášky. Úplne prvá bola v Nitre a prišlo na ňu asi 20 mamičiek, čo nás veľmi potešilo. Samozrejme sme sa patrične rekvalifikovali. Ja som sa stala výživovou poradkyňou a kolegyňa mala už niekoľko kurzov a kvalifikácií za sebou a dodnes si ich rozširuje. Začali sme koncepčne robiť workshopy, prednášky a osvetovú činnosť.
Kde vlastne začína filozofia okolo stravovania – v prenatálnom veku, po ktorom nasleduje dojčenie? Prečo ste sa zamerali na vekovú kategóriu do troch rokov? Ak boli predošlé fázy z nejakého dôvodu zanedbané, dá sa v tomto štádiu ešte všetko zachrániť?
V globále sa snažíme nedávať nejaké ortodoxné „mantry“. Sú to všetko odporúčania, ktoré súvisia s naším relevantným vzdelaním a s našimi skúsenosťami. Dnes máme maminky, ktoré s nami „odkojili“, „odpríkrmovali“ a ich detičky majú 4 – 5 rokov. Dostávame veľmi pozitívnu spätnú väzbu, ako sa ich deti rozpapali, ako sa im darí a ako sa zlepšilo ich zdravie, takže si myslíme, že nehovoríme hlúposti, no stále je to v rovine odporúčaní. Nehlásame nič ako jedinú možnú cestu. Nech si každý vyberie podľa svojej intuície a najlepšieho vedomia a svedomia pre svoje dieťa.
Mama vždy cíti, či robí pre svoje dieťa dobre alebo zle. Naše poradenstvo začína ešte pred tehotenstvom, kedy sa dá výživou veľmi krásne pomôcť tomu, aby malé telíčko bolo pripravené fungovať zdravšie. Tehotenstvo je extrémne dôležitá fáza. Tam sa zadávajú dieťatku prvé impulzy, prvé chute a prvé zdravotné plusy a mínusy. Následne obdobie prvých príkrmov a prvý rok je úplne esenciálny. Tam, keď sa nezavedú dobre príkrmy, napríklad, keď sa maminka veľmi rýchlo vzdá zavedeniu niektorých zelenín, je to veľká škoda. V deťoch treba budovať pozitívny vzťah k jedeniu ako takému.
Dnes každý očakáva detailné ortodoxné návody a ľudia si neuvedomujú, že všetko so všetkým súvisí. Pokiaľ dieťa nemá vzťah k jedlu už od bábätka, nečakajme, že to dieťa bude jesť. Nám nejde len o jedenie ako o akési „futro“, ale o uvedomelé jedenie. Náš cieľ je, aby deti jedli zdravo, aby vedeli čo jedia, prečo jedia a aby jedli kvalitné potraviny. Deti potrebujú dostať kvalitné palivo, aby mohli fungovať ako kvalitné auto. To je veľmi dôležité. V prvých rokoch sa deje naozaj všetko, pretože sa buduje ich telo.
"Naše poradenstvo začína ešte pred tehotenstvom, kedy sa dá výživou veľmi krásne pomôcť tomu, aby malé telíčko bolo pripravené fungovať zdravšie."
Názory na dĺžku dojčenia sa rôznia. Kedy je podľa vás teda čas dieťa odstaviť a začať s príkrmami?
Materské mlieko je superpotravina. No prichádza čas, kedy je dobré sa aj rozpapať. Ak je dieťa plne na materskom mlieku, ideálny na začatie príkrmov je ukončený 6. mesiac, pri umelom mlieku je to skôr. Po prvom roku je to v podstate na mamine, čím dlhšie vydrží dojčiť, tým lepšie. Dnes sa ale niekedy stavia mlieko nad psychiku maminy. Ja som za to, aby maminka dojčila len pokiaľ cíti, že jej to vyhovuje a je to v poriadku. Nie je dobré dojčiť za každú cenu, aby bola matka unavená, vystresovaná a nevyspatá. Keď to vydrží rok, je to super, keď viac a s láskou, je to úžasné. Definitívne sme podporovateľky dlhého a kvalitného dojčenia, ale najmä pokojného a bezstresového dojčenia. Ja som dojčila asi 19 mesiacov. V tom čase bol už syn krásne rozpapaný, takže to išlo úplne prirodzene.
Robíte aj programy pre škôlky. Ako prebiehajú?
Detský program pre škôlky zahŕňa osvetovú a vzdelávaciu činnosť. Robíme workshopy, kde sa deti učia spoznávať bežnú zeleninu. Žiaľ, mnohé z detí nepoznajú ani základné druhy. Počas polhodinového stretnutia sa snažíme, aby sa deti hravou formou naučili aspoň 1 – 2 nové druhy zeleniny, chytili ich do ruky a ideálne ich aj ochutnali. Pýtame sa ich, či to už jedli, ako to chutí… Učíme sa rozoznať batát od zemiaku, uhorku od cukety, alebo vôbec ich spoznať. My čakáme od detí, aby jedli zeleninu, no často vlastne nevedia, čo to je. Som rada, keď sú prítomné s nami aj pani učiteľky a pokračujú v edukácii aspoň raz za čas s inou zeleninou.
Kde robia mamy najčastejšie chyby?
Nedovoľujem si povedať, že nejaká mama robí nejakú chybu. Verím, že každá mama robí najlepšie, čo vie. Je super, ak sa pýta a chce sa vzdelávať. Väčšina mám je dosť vyčerpaných, stúpa nám vek prvorodičiek, teda porodí mama, ktorá chce mať všetko pod kontrolou, je veľmi náročná na seba a všetky tieto veci. Sú tu vplyvy rôznych totálne amatérskych celebrít, ktoré promujú za peniaze rôzne nekvalitné záležitosti a potom sú tu prežitky vo forme starých mám, ktoré tvrdia, že aj my sme jedli a žijeme, tak čo tu vymýšľame. Nikto im nevysvetlí, že tá kvalita potravín je dnes niekde úplne inde. Nie sme žiadne „biomatky“, no snažíme sa maminkám otvoriť oči.
Aký máte názor na biopotraviny? Máme si vyberať z takto označeného tovaru, či ho ignorovať?
V rámci Slovenska by som sa neupierala na nejaký bio certifikát. Používala by som skôr zdravý rozum, teda kúpim to, čo vyzerá v poriadku. Skôr by som sa sústredila na lokálne a sezónne potraviny, čo tiež neznamená, že je to 100 % garancia. Tým, že je niečo slovenské, ešte to nemusí byť aj dobré – hlavne mäso. Ale, keď kupujem lokálne a sezónne potraviny, viem si ich pôvod vystopovať oveľa jednoduchšie, ako keď si kúpim mäso z „Ugrofínska“, ktorého pôvod netuším, alebo zeleninu, ktorá dozrieva niekde po ceste. Keď jeme, čo dozrieva tu a teraz, je veľká šanca, že to dozrelo tak, ako malo.
Nielen čo jeme, ale aj ako jeme je dôležité. Spoločné stolovanie sa dnes už pomaličky stáva raritou. Ako často by sa mala rodina stretnúť pri jedle?
Ideálne je, keby rodina spolu jedla dvakrát denne. Už od prvého príkrmu, prvej lyžičky má okolo stolu sedieť mama, ale aj otec. Potom sú tu rôzne dogmy, že pri stole sa nerozpráva. Je to obrovská chyba! Pri stole sa vždy rozprávalo. Stôl je stred domácnosti. Dnešné domácnosti majú často iba barový pult. Čo čakáme, že sa okolo barového pultu bude diať? Veď niekedy na seba ani nevidíme. Prestrieť si, upratať si po papaní – to všetko sú veci, ktoré súvisia s tým, aby si deti pestovali k jedlu vzťah. Nielen podstrčená miska a zapnutý televízor. Dieťa sa musí tešiť, keď si prestrieme stôl a sedíme pri ňom všetci. Musí mať radosť z toho, že sa tam rozpráva mama s otcom o tom, aký bol deň, ako bolo v škôlke… Jasné, že nehovoríme s plnými ústami, ale pri stole sa vždy rozprávalo.
Ďalším fenoménom je stres pri jedení…
Stres je alfa a omega. Dnes ho v sebe majú ženy veľa a dusia ho v sebe. Pokiaľ mamina prenáša strach z práce, z rozchodu, alebo je tam neprítomný otec, či tí ľudia veľa pracujú, tento stres prepisuje úplne všetko a vo výsledku je úplne jedno, čo to dieťa papá. Keď prostredie nie je zdravé, tak to vôbec nemá zmysel. Lebo aj keď jeme zdravé veci, no za behu a v strese, tak to na nás nepôsobí dobre.
S manželom Tiborom Patayom ste spoluautormi obľúbenej gastronomicko-cestovateľskej relácie Cestou necestou. Spája vás teda jedlo a túžba cestovať?
Z našej veľkej lásky cestovať a jesť vznikol projekt „Cestou necestou“. Je to naše druhé dieťa. Keďže mám vyštudovanú réžiu dokumentárneho filmu, prvé diely sme točili spolu, potom som robila dramaturgiu a kasting. Dnes už s tým len občasne pomáham, manžel je režisér i kameraman a má už svoj tím. Keďže projekt „Čo jedia zdravé deti“ tak narástol, v istom bode som sa musela odpojiť, čo nebolo pre nikoho z nás ľahké.
Aké ciele máte s projektom „Čo jedia zdravé deti“ do budúcna?
Snažíme sa osloviť čo najväčšiu skupinu mamičiek, ktoré môžu mať veľmi diametrálne odlišný „background“, aby sme ich inšpirovali aspoň s niečím – či už je to webinár o čítaní etikiet a ako si tak vybrať dobrý výrobok v potravinách, alebo téme tehotných maminiek, pre ktoré máme unikátny komplexný seminár až po kurzy varenia. Spolupracujeme aj s materskou kuchyňou Zdravý dom, ktorá dodáva vysoko kvalitnú poctivú stravu vyše 500 detičkám. Robíme jedálničky pre predškolské zariadenia, školíme personál, zaujímame sa o domácich poctivých výrobcov a pestovateľov, snažíme sa o akúsi osvetu pre tých, ktorí majú záujem. A aký je cieľ projektu? Cesta je cieľ!
