Prečo dnes deti majú podľa vás problém s pohybom, že sa dokonca vyhýbajú lezeniu?
Rozumiem. V prvom rade, to, čo robím, je, že prevádzkujem prax – jednu v Škótsku, dve v Anglicku a jednu v Dubaji. Mojou prácou je to, že si vezmem analýzu vývoja tehotenstva a podmienky pri pôrode a spolu s tým robím posúdenie fyzickej zdatnosti detí, aby som zistil, kde sa nachádzajú v rámci fyzického, sociálneho, emočného a kognitívneho vývoja. A často prídem na prepojenia medzi detskými problémami a tými, ktoré nastali počas tehotenstva či pôrodu alebo v prvých rokoch života.
Tie totiž často spôsobujú chýbajúce reakcie a niečo čo môžeme nazvať vývojom. Takže sa zaoberám „retréningom” detí, aby boli schopné sa vyvinúť do plnohodnotnej formy.
Nuž a tých dôvodov, prečo sa nie všetky deti v západnom svete vyvíjajú mentálne plnohodnotne a nezačínajú medzi 9. a 12. mesiacom loziť, čo sa vo vývoji očakáva, je mnoho.
Myslím si, že niektoré dôvody môžu byť spojené aj s tým, že dnes je kariéra rodičov na prvom mieste a preto majú deti vo vyššom veku. Výsledkom je, že vyšší vek matky a otca má dosah napríklad na kvalitu otcových spermií, ktorá už nie je taká bohatá, taká dobrá. A to môže mať niekedy vplyv na otehotnenie a následne aj na tehotenstvo a vývoj dieťaťa. Ale, samozrejme, nie vždy.
Medzi ďalšie dôvody patrí obrovský pokrok v medicíne. Takže máme ventouse pôrod, chirurgický pôrod, cisársky rez…
Prepáčte, čo bolo to prvé?
Ventouse – to je vákuový extraktor. Jednoducho, ak má dieťa pri pôrode problém, máme dnes rôzne možnosti, ako dospieť k úspešnému výsledku a zachrániť dieťa aj matku. Toto je jeden z nich. Dnes máme veľa predčasných pôrodov, ktoré ale skončia dobre. Existuje veľa spojitostí medzi komplikovaným pôrodom a následnými vývojovými problémami. Tie môžu nastať už od prvého dňa.
Jedným z dôvodov, prečo si myslím, že menej detí lozí po štyroch, po zemi, oproti napríklad mojej generácii je, že dnes máme viac domov s tvrdými či laminátovými podlahami. Veľmi málo domácností má v domoch a bytoch hrubé, mäkké koberce.
A keď ste dieťa, obzvlášť v krajine ako Škótsko, odkiaľ pochádzam, a kde je na zemi prevažne zima a kde používame tvrdé a veľmi šmykľavé podlahy, je pre vás ako deväťmesačné batoľa náročné sa na nej naučiť loziť po štyroroch. Zatiaľ čo komfort a senzorická stimulácia z koberca v mojej generácii zrejme spôsobila, že sme sa ako malé deti na zemi hrali oveľa viac. Čiže berte to ako niekoľko dôvodov, ktoré môžu mať na „ne-rozvoji“ motoriky významný podiel.
Témou vašej prednášky bolo „Zdravá myseľ a zdravé telo”. Vy tieto pohybové deficity liečite pomocou mysle. Existujú aj deti, ktoré týmto spôsobom nenapredujú?
Myslím si, že každé dieťa má pred sebou istý progres, ktorý by malo naplniť. Ale samozrejme sú také, ktoré nemôžu pokročiť toľko, ako ostatné. Príklad z mojej skúsenosti, keďže sa v tejto oblasti pohybujem roky: Máme deti, ktoré majú fyzické či kognitívne nedostatky, ktoré boli spôsobené patologickým narušením mozgu. Napríklad ak máte dieťa s detskou mozgovou obrnou, kde časť mozgových tkanív v centre mozgu bola poškodená pri pôrode či geneticky, nemôžete túto časť priamo opraviť. Spravili sme veľký pokrok v chápaní ľudského mozgu, ale nie sme zatiaľ schopní vybrať nefunkčnú súčiastku von a vložiť dnu novú funkčnú. Cestou však zrejme budú určité implantáty.
Takže existujú obmedzenia, aký pokrok môžeme s deťmi dosiahnuť, no každé dieťa si zaslúži prístup ku svojim sto percentám. Nech je nimi čokoľvek. Napriek patologickým, genetickým či environmentálnym vplyvom, je stále dôležité sa snažiť dať im to najlepšie, čo dokážeme. Deti si to zaslúžia.
Na aké vekové skupiny detí sa zameriavate? Je to nejako obmedzené?
Pracujem s mesačnými bábätkami, i tými, ktoré sa narodili predčasne, až po ľudí v pokročilom veku. Približne 85 percent ľudí, ktorým som počas všetkých tých rokov pomáhal, malo 3 až 18 rokov. Hoci v tom nie som nijako obmedzený, ľudia za mnou prirodzene prichádzajú so žiadosťami o pomoc najmä u detí a dospievajúcich.
zdroj: Jana Fašungová Photography
Vaša terapia prebieha súkromne alebo chodíte napríklad aj do škôl? Ako to vlastne funguje? Ponúkate aj knižky pre vlastnú terapiu jednotlivcov?
V mojej praxi pracujem takpovediac jeden na jedného s deťmi a ich rodičmi, ktorí sú so mnou v miestnosti. Ale pracujem aj na školách, kde robím tréningy pre učiteľov a oni potom robia mentoring svojich žiakov v rámci výučby. Ukazujú im, ako sa správne hýbať. Priamo fyzickou výučbou aj učením techník, ktoré deťom umožnia zlepšiť sa pri čítaní, písaní a podobne. Tiež ponúkam kurzy intervenčných metód v rôznych častiach sveta, a toto je oblasť, kde postupom času pociťujem nárast záujmu.
Tým rozširujem počet ľudí, ktorí dokážu poskytnúť tréningy namiesto mňa, pretože so mnou niekoľko rokov trénovali. A následne, raz ročne chodím do týchto krajín a poskytujem aktualizácie týchto tréningov pre tých, ktorých som ich už naučil.
V konečnom dôsledku jeden človek sa v tomto zmysle stáva mnohými ľuďmi. A ako je asi jasné, je to pozitívne, pretože týmto spôsobom sa môže k pozitívnej terapii dostať viac detí.
A čo videá a školenia napríklad cez videá na YouTube? Je mi jasné, že fyzický tréning a terapia musia byť odvedené perfektne, aby nenarobili viac škody než úžitku. Ale vy ste teraz na Slovensku, čo je od Škótska dosť ďaleko. Ako môžu slovenskí rodičia a deti prísť k úžitku z vašich cvičení, ak tu nepôsobíte?
V skutočnosti som na Slovensku už po tretíkrát. Už dvakrát som tu poskytoval tréningy na jednu z metód, ktorú používam. Je tu pani Katarína Sipos z Centra AVARE a ona poskytuje možnosť zúčastniť sa kurzov, ktoré poskytujem. Čiže lietam aj na Slovensko trénovať učiteľov a terapeutov a poskytujem im nástroje, ktoré môžu využiť.
Počas vašej prednášky ste zaujímavo interagovali s publikom. Skúšali ste s nimi najprv ľahké, potom ťažké, protichodné pohyby. Keď som sa niektoré snažil napodobniť ja ako človek, ktorý nepociťuje, že by bol znevýhodnený, aj tak mi to nešlo. Urobili ste to preto, aby ľudia pochopili, aké ťažké môže byť, aby niekto urobil aj základné veci, a že váš tréning má naozaj zmysel?
Tým dôvodom bolo, aby si ľudia v publiku mohli na vlastnej koži zažiť a uvedomiť, na čo ako dospelí často zabúdame, aké ťažké je byť dieťaťom. A že z našej dospelej perspektívy vyžadujeme od detí veci, hoci netušíme, ako ich prežívajú. Takže keď dospelých prevediete jednoduchým procesom, ktorý im ukáže, že aj oni sa môžu cítiť dysfunkční, že niečo nezvládnu, myslím si, že je pre nich vlastne príjemné to zakúsiť, pretože je to denný chlebíček detí. A výsledkom je, že sme k deťom empatickejší. Pomôže to eliminovať časť frustrácií a tlaku keď chceme, aby dieťa dosahovalo lepšie výsledky.
Aj vy ste povedali, že ste to vnímali náročne, hoci, ako tvrdíte, nemáte postihnutie…
No, aspoň si to o sebe nemyslím.
Určite nie. Ale realita je taká, že každý z nás má svoje obmedzenia. A niektoré z týchto obmedzení v našich pohyboch pramenia z toho, že sme sa dlho nepohybovali spôsobom, akým sme sa možno hýbali kedysi v minulosti. Pretože čím viac sme schopní sa hýbať, tým ľahšie je pre nás naučiť sa nové pohyby. Takže ak máte obmedzený repertoár pohybov, ste svojim spôsobom limitovaní v maximalizácii vášho potenciálu učenia.
Môže to byť prirodzene náročné, pretože máme dve rozlične fungujúce mozgové hemisféry?
Myslím si, že mozog je ten najúžasnejší nástroj. Neskladá sa iba z dvoch polovíc, ale zo štyroch komôr, z mozgového kmeňa, ktorý zaisťuje najvyššiu úroveň fungovania, z prefrontálej kôry vpredu a mozočka vzadu, a všetkého medzi tým. To všetko dohromady označujeme ako bilaterálnu integráciu. Sú rôzne oblasti mozgu, ktoré sú zodpovedné za rôzne veci.
To, čo nás robí ľuďmi je, že to všetko všetko funguje spoločne. Tak, ako sa hovorí, že celok je väčší než súčet jeho jednotlivých častí, je pri mozgu veľmi relevantné. A môže sa stať, že časť z konektivity, ktorú potrebujeme, napríklad pre krížové pohyby, ktoré boli súčasťou môjho vystúpenia, nie je podnecovaná, trénovaná a stimulovaná. Motorickým tréningom vieme túto konektivitu vytvoriť. Pretože mozog má čosi, čo sa nazýva neuroplasticita.Môže byť remodelovaný, „prekáblovávaný” – nazvite to ako chcete – počas celého nášho života. Viac ako akceptovať to, čo máme, by sme sa mali zamerať na to, po čom snívame a túžime. A pohyb je tou najefektívnejšou cestou ako podnietiť toto prekáblovanie, ktoré možno v tejto chvíli nie je v mozgu stimulované.
Naše čitateľky, prevažne čerstvé mamičky, by mohlo zaujímať, ako riešiť problém so zaostávaním ich detí v pohybe. Máte nejaký tip, ako si môžu poradiť aj samé, bez toho, aby museli navštíviť alebo navštevovať odborníkov a trénerov?
Mojím najvyšším cieľom v kariére je nemať prácu. Bol by som najradšej, keby v spoločnosti nebolo treba špeciálnych terapeutov. Žiaľ, myslím si, že sa to nikdy nepodarí dosiahnuť.
Moja rada pre nové mamičky znie, aby načúvali všetkým lekárskym radám, ktoré majú k dispozícii, aby počas tehotenstva zostali fyzicky aktívne, pretože zdravie matky má obrovský vplyv na zdravie dieťaťa.samozrejme, matka a dieťa počas tých deviatich mesiacov spolu rastú – ako tím. Prirodzený pôrod vášho dieťaťa môže byť tým najkrajším zážitkom v živote.
Mnoho matiek, najmä prvorodičiek, ale aj otcov, môže byť príliš úzkostlivých, keď chcú pre svoje dieťa to najlepšie po celý čas. Pritom je dôležité, aby čo najviac relaxovali a užili si materstvo a otcovstvo. To je to najdôležitejšie.
Tancujte, spievajte si so svojím dieťaťom, objavujte s ním prírodu. Nechajte ho sa aj trochu nudiť. Nechajte mu priestor, aby veci zisťovalo po svojom. Aby čelilo problémom a hľadalo svoje vlastné riešenia, než mu prídeme na pomoc s vlastnými radami.
zdroj: freepik
Moderný život je taký taký rýchly a naháňame sa za dokonalosťou. Je úplne poriadku, ak sa naše deti mýlia, aby sa samé naučili, ako sa dopátrať pravdy. Ale na to potrebujú čas, priestor a podporu.
Ak chceme pre naše deti spraviť to najlepšie, trávme s nimi čas na zemi, hrajme sa s nimi. Je to dôležité už pre novorodencov kvôli zdvíhaniu hlavičky, ako dobrý štart pre budovanie správneho držania tela a rovnováhy.
Akstrávite počas prvých šiestich až deviatich mesiacov menej času na zemi, dávate dieťaťu menej príležitostí využiť to, čo mu matka príroda sama nadelila.
A nejaká rada na výber podlahy, koberca?
Ak máte tvrdú podlahu – mramorovú či laminátovú, nemyslím si, že ju musíte hneď zničiť a začať odznova. Ale určite by som obetoval nejaké peniaze na veľmi pekné hrubé koberce, na ktorých sa vaše dieťa bude rado hrať. Skúste na svet nazerať ako na senzorický zábavný park. Položte svoje dieťa do trávy, nechajte ho užiť si bahno, naučte ho plávať, ukážte mu piesok. Nehcajte ho spoznávať rôzne prostredia, pretože dieťa prirodzene chce objavovať svoje schopnosti a možnosti. Čím viac rôznorodých prostredí mu poskytneme, tým viac a tým lepšie šance má na svoj vývoj.
Na pódiu ste prízvukovali rolu súrodencov. Ale čo ak žiadni nie sú? Čo ak je dieťa jedináčik – či už dočasne alebo navždy?
Stretol som sa za tie roky s mnohými rodinami, ktoré majú iba jedno dieťa. V prednáške, ktorú som mal naTEDxBratislava, som zmienil, že rodičia môžu modelovať (svoje, pozn. red.) správanie, ktoré chcú, aby dieťa nasledovalo. Napríklad moja najstaršia dcéra Hannah je veľmi fyzicky aktívna. Má teraz šestnásť rokov a je taká aktívna, ako bola vždy. Robí gymnastiku a cheerleading. Jej mama bola tiež kedysi cheerleaderka a tanečníčka a ja som bol tiež vždy veľmi aktívny v športoch a celkovo vo fitness. A tak, hoci prvé štyri roky vyrastala ako jedináčik, zvládla veľmi dobre kopírovať, napodobniť, čo mama a otec robili.
Aj keď máte jedináčika, je to v skutočnosti najmä o vás. O tom, aký model správania mu poskytujete; o tom, čo sa od vás dieťa môže naučiť.Rovnako navštevovať rôzne skupiny a krúžky s inými rodičmi a ich deťmi je veľmi zdravé a prospešné. Dokonca stačí chodiť aj do parku, napríklad s priateľmi, ktorí majú deti. Aj rodičia s jedným dieťaťom by sa mali spojiť s inými rodinami. Tým im môžu vytvoriť žiadaný model správania, i keď nie s vlastnými potomkami, respektíve súrodencami, ale aspoň medzi deťmi navzájom.
A čo zvieratá, pomáhajú aj tie?
Áno! Existuje mnoho štúdií, ktoré boli zamerané na využitie zvierat najmä pri deťoch s poruchami učenia a správania. Napríklad existuje takzvaná hipoterapia, kde deti, najmä s autizmom či detskou mozgovou obrnou, vedú poníka alebo jazdia na koni. A vzniká tam veľké puto medzi týmito krásnymi zvieratami a deťmi. Myslím si, že mať vlastné zvieratko vo vlastnej izbe či dome, pomáha budovať zmysel pre zodpovednosť. Som presvedčený, že to u detí povzbudzuje empatiu a zvieratká vedia byť fantastické najmä pri redukcii stresu.
zdroj: freepik
Pomáhajú nejako aj v pohybe? Či už deťom s normálnym vývojom alebo napríklad deťom s obrnou? Pýtam sa preto, že mnoho rodín má psíkov, ktorých treba venčiť. U mačiek to s venčením také horúce nie je a u operencov už vôbec. Čo teda hovoríte na psov?
Podľa mňa, ako ste správne podotkli, mať psíka je úžasné kôvli tomu, že potrebuje venčenie a prechádzky, mať vlastný režim.Niektoré rodiny to zvládajú dobre, iné nie úplne. Mať psa aspoň povzbudzuje rodiny, aby vyšli von a prestali sedieť doma. A myslím si, že pes ako ako domáci maznáčik, to asi podporuje viac ako ktorékoľvek iné zviera.
Bolo by zaujímavé preskúmať, či v domácnostiach, ktoré vlastnia mačky či psov, sú deti vo veku okolo deviatich mesiacov viac podnecované k lezeniu po štyroch, keď chcú zvieratá napodobovať a nasledovať. Ja sám som so psami vyrastal a rád by som sa im poďakoval.
A také venčenie psa – počíta sa aj to do objemu času, ktorý potrebujeme, aby sa nám otvorili kognitívne rezervy, ako ste spomínali v prednáške?
V zmysle fyzickej aktivity – existuje neurotransmiter Brain-derived neurotrophic factor (BDNF). A na to, aby sa vyplavil do nášho systému, musíme dosiahnuť úroveň aeróbnej aktivity, ktorá je stredného až intenzívneho rázu, po dobu aspoň 20 až 40 minút. A to je to, čo otvára kognitívne rezervy. Čiže áno, je to relevantné, rovnako ako športové cvičenia. Mali by sme sa naozaj sústrediť na jeho dosahovanie. Ale v bežnom živote detí by sa 60 minút takejto miernej aktivity každý deň malo v aspoň troch zo siedmich dní striedať s intenzívnou aktivitou.
Pritom to nemusí byť 60 minút v kuse, môže to byť rozdelené na dve polhodinky či na tri dvadsaťminútovky alebo akokoľvek sa rozhodneme to rozdeliť. Lenže sa to musí diať, pretože ak sa to nedeje výsledkom je, že deti naozaj trpia a my sa musíme snažiť pomôcť im túto rovnováhu opäť nadobudnúť.
Vy ste navrhovali viac chôdze namiesto jazdy autom, vystúpiť z električky o jednu zastávku skôr a podobne. Nechystáte sa do Škótska odkráčať pešo?
To je veľmi dobrá otázka! Ja by som sa najradšej do Škótska išiel peši, ale z časových dôvodov to pochopiteľne nie je možné. Budem aspoň kráčať po letisku, nebudem používať výťahy a eskalátory, aj v tomto nádhernom Slovenskom národnom divadle sa im vyhnem a celý deň budem používať schody. Taktiež z hotela do divadla a naspäť pôjdem pešo. Som veľký zástanca toho, že ak stojíte pred ľuďmi a hovoríte im, čo majú v živote robiť, máte tak aj sám konať, pretože inak ste pokrytec. A ja sa zo všetkých sílsnažím ním nebyť.
Autorka: Matej Michlík
Matej je vyštudovaný žurnalista a skúsený novinár. Sedem rokov sa venoval technológiám, najmä mobilným, potom ho však čoraz viac lákalo spoznávať ľudí. Aj preto študoval novinárčinu v Prahe, odkiaľ si odniesol pocit, že keď sa chce, nikto nespozná, že nie je rodený Čech. Len sa musí chcieť niekoľko rokov veľmi silno. Dnes robí rozhovory veľmi rád, no na ich prepisovanie by si najradšej našiel asistenta či asistentku. Keď nepracuje s písmenkami, robí marketing a čoskoro by chcel získať vodičský preukaz na trolejbus.
