Každý máme nejaké tie cestovateľské sny, však? Plniť si ich postupne, pomaličky, jeden po druhom, je skvelý pocit. Tým mojím bolo už dlhé roky africké safari. A poviem vám úprimne, predčilo všetky moje očakávania!
Keňa má niekoľko desiatok národných parkov s krásnou, takmer nepoškvrnenou prírodou. Na internete objavíte naozaj širokú ponuku výletov do týchto parkov, na safari, k jazerám, či do hôr… od jednodňových, až po týždenné či dokonca 10 a viac dňové. Je len na vás, ako dlho sa chcete túlať po krajine a objavovať jej krásy a jedinečnosť. Medzi najobľúbenejšie kenské národné parky rozhodne patria Masai Mara pri hranici s Tanzániou a o niečo južnejšie Amboseli, odkiaľ máte výhľad na najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro.
My sme sa z hlavného mesta Nairobi vybrali najskôr práve do Amboseli. Po pár hodinách cesty staručkým džípom s naším gamedriverom (tak sa hovorí šoférom, ktorí sa na safari perfektne vyznajú a zažijete vďaka nim skutočné africké dobrodružstvo) Henrym nás až na hranici do parku zastavila kovová vstupná brána a defekt. Ten sme dostali asi niekde na poslednom úseku šialene rozbitej prašnej cesty, ktorá sem vedie. Na to, že kenské cesty vás poriadne vytrasú sa treba vopred psychicky i fyzicky pripraviť. A že 100 km po nich rozhodne neubehne tak rýchlo, ako niekde na diaľnici.
Na ten defekt nás vlastne upozornili bratia Česi. Partička ľudí, čo čakala tiež na vstupe a zo sandálov im doďaleka svietili ponožky, takže ich národná príslušnosť bola okamžite odhalená. Tak sme si chvíľku pokecali v rodných jazykoch, kým sa nám podarilo vymeniť koleso a pobrali sa ďalej rýchlo ubytovať do kempu priamo uprostred saván. Už cestou sme míňali slony a zebry a Henry sa len potmehúdsky smial nad mojím híkaním a ochkaním. „Nič sa neboj, uvidíš toho ešte omnoho viac a celkom zblízka,“ ubezpečoval ma.
Amboseli National Park je známy predovšetkým enormným výskytom slonov. Samozrejme, voľne žijúcich slonov! Odpadávala som už z výhľadu na celé stádo priamo z terasy našej drevenej chatky v kempe. Ešte v ten podvečer sme sa vydali na „gamedrive“ po okolí. Február, kedy sme my safari navštívili, je pomerne suchý mesiac a tak sa väčšina zvierat zdržiavala v blízkosti bažín a napájadiel, kde sa mohli aspoň trochu schladiť.
Videli sme desiatky slonov aj s mláďatami, antilop, zebier, byvolov, dokonca pštrosov… Len tak sa prechádzali, prípadne odpočívali a nenechali sa rušiť svojimi obdivovateľmi. Ak by ste si mysleli, že po pláňach sa môžete premávať ako sa vám zapáči, ste na omyle. Aj mňa z neho Henry okamžite vyviedol, keď som prosila, aby sme šli bližšie. Na safari platia prísne pravidlá, na ktoré dohliadajú miestni rangeri. Jazdí sa len po vyznačených cestičkách, z auta sa nesmie vystupovať, lebo nikdy neviete, kde striehne aká šelma.
A nech vás ani nenapadne tieto divoké zvery kŕmiť. Ale to je, hádam, každému jasné, nie? A po historkách o stratených turistoch, ktorí si verili natoľko, že sa skúsili po safari premávať na vlastnú päsť, bez skúseného sprievodcu, by som pravidlo „nechoďte tam sami!“ zaradila rovno na prvé miesto. Zrazu sme z vysielačky začuli rušnú vravu a akési inštrukcie v svahilčine. To je miestny jazyk, bežne využívaný okrem angličtiny. Všetci gamedriveri sa ním dorozumievajú a my sme práve dostali info, že neďaleko od nás, v húštine, niekto videl geparda. Okamžite sme všetci traja v aute vytiahli ďalekohľady a začali sa obzerať navôkol.
Po krátkej jazde smerom k buši sme ho fakt zbadali. Najskôr len vystrčil hlavu z kríkov a sondoval okolie. No už po chvíli si začal elegantne vykračovať a doslova predvádzal svoju lesklú škvrnitú srsť. Neuveriteľné divadlo! So slnkom, ktoré pomaly zmizlo na horizontom, zmizol aj gepard a keďže ďalším pravidlom je nejazdiť po safari za tmy (jedine s príslušným povolením na nočné safari!), vrátili sme sa plní zážitkov späť do kempu. Lebo hneď ráno vyrážame za ďalším dobrodružstvom.
V okolí parkov nie je problém naraziť na pôvodné masajské dedinky, tzv. manyatty. Domorodí Masajovia ich obývajú už od nepamäti. Do kruhu postavené chatrčky obohnané plotom z konárov, ktorý ich má chrániť pred útokmi šeliem. Džíp sme zaparkovali kúsok od amboselskej manyatty. Henry sa chvíľku bavil s troma vysokými Masajmi, na čo nám potom kývol, aby sme šli s nimi, vraj bez obáv, že sa o nás postarajú. Nesmelo sme ich teda s manželom nasledovali do dediny, kde nás spevom a tancom privítali miestne žienky. Na sebe mali omotané pestrofarebné látky, hlavy vyholené a v ušiach obrovské diery, ktoré im natiahli ťažké náušnice.
Vyzerali jedinečne! Všetci boli veľmi milí, vzali nás aj dovnútra svojich príbytkov, ktoré boli postavené zo zmesi blata a kravského trusu, strechy zo slamy. Už chápem tie húfy múch všade naokolo. Masajovia žijú skutočne primitívnym spôsobom, v harmónii s prírodou. Venujú sa pastierstvu a niečo málo si zarobia predajom ručne vyrezávaných výrobkov a korálkových šperkov. Živia sa tým, čo si ulovia a nazbierajú a keďže voda je tu vzácna, najčastejšie pijú zvieraciu krv zmiešanú s nadojeným mliekom. Stretnutie s nimi bol rozhodne jeden z najsilnejších zážitkov, aké som na svojich cestách mala. Ak sa však rozhodnete takúto masajskú manyattu navštíviť, určite by som odporúčala niektorú z tých menších, pôvodnejších, na prvý pohľad ošumelejších.
Cestou do národného parku Masai Mara sme totiž míňali ďalšie takéto dediny, no tým, že práve Masai Mara je viac navštevovaný turistami, aj miestne manyatty sú už také komerčnejšie. Väčšie, modernejšie, Masajovia sa po okolí preháňajú na motorkách a chatrčky tu už bývajú aj murované a celkovo na mňa pôsobili menej originálne.
Územie Masai Mara sa rozprestiera na 1500 km štvorcových, čo je fakt obrovská plocha. Taktiež tu nájdete desiatky jednoduchších, no i luxusnejších kempov, kde sa dá prenocovať obklopení divou prírodou a zvermi od výmyslu sveta. Pár kilometrov pred naším cieľom sme podľa pravidla „čo park, to nové koleso“ museli opravovať ďalší defekt. Teraz to bolo ale o niečo vzrušujúcejšie, nakoľko sme boli priamo uprostred safari a museli porušiť pravidlo nevychádzania z auta. Obďaleč sa nám prizerala slonia rodinka a my s Ivanom sme každý po stranách džípu kontrolovali, či sa neblíži nejaká šelma, kým Henry vymenil rezervu.
Vzápätí na to sme ešte dostali do vysielačky tip na nosorožca obďaleč, čo vraj nie je úplne bežný „úlovok“. Mali sme skrátka šťastie. A o šťastí to je na safari takmer vždy. A, samozrejme, o skúsenosti sprievodcu. Ten náš sa maximálne pochlapil na druhý deň, keď sme sa len tak vozili a boli pozrieť hrochy kúpajúce sa v rieke. Hodnú chvíľu sme potom jazdili po savanách bez toho, aby sme zazreli niečo špeciálne. Bude to znieť možno hlúpo, ale po pár dňoch vám už stáda zebier, slonov, antilop či žiráf prídu celkom bežné a vy chcete stále viac. Vidieť leva, alebo leoparda, alebo leva bijúceho sa s leopardom… skrátka vás tá divočina celkom pohltí. Henry ale presne vedel kam ide.
Po chvíli zastal a dlho sa díval do ďalekohľadu. Keď na mňa žmurkol a usmial sa, vedela som, že je dobre a že o zážitok ešte bude postarané. Autom sme prišli až celkom blízko k miestu, kde oddychovala celá rodinka levov. Áno, aj s malými levíčatkami. Bolo ich tam asi 7 a jeden mŕtvy byvol, ktorého zjavne tesne predtým ulovili a z ktorého si postupne chodili ujedať. Navzájom si potom olizovali a čistili srsť, túlili sa k sebe, ale aj sa občas jeden po druhom zahnali labou. Vyše hodiny sme vyklonení z džípu pozorovali toto jedinečné divadlo, ktoré sa odohrávalo takmer na dotyk od nás. Takéto niečo máte naozaj šancu zažiť jedine na safari! Jeden z najlepších a najnezabudnuteľnejších výletov, aký som kedy zažila. Aj s príhodou o tom, ako sme po dvoch defektoch ešte aj po ceste z Masai Mara džípom zapadli a zachraňovať nás prišlo niekoľko miestnych chlapíkov a nákladné auto, ktoré nás napokon vytiahlo z jamy. Tomu ja vravím africké dobrodružstvo ako sa patrí!
Autorka článku: Anna Tásler-Onderková, blogerka, www.trafam.net
Foto: Archív autorky
