V Austrálii som strávila niekoľko mesiacov. A práve tu sa pred rokmi zrodila moja vášeň pre cestovanie. Prešla som ju skrz-naskrz, z východného pobrežia na západné, zo severu na juh. Karavanom! Lebo takto je to najväčšia zábava.
Cestovanie karavanom je u protinožcov priam národným športom. Požičovne prekvitajú, sieť karavan parkov je úplne premakaná a bežne takto objavujú krajinu dobrodruhovia, rodiny s deťmi, ale aj dôchodcovia. Možno si poviete, že je to nepohodlné, nepraktické, netradičné… Ja som pri mojom prvom austrálskom výlete bola tak strašne nadšená, plná očakávaní a ešte aj dosť mladá (čiže prispôsobivá a nenáročná, ale vlastne to som aj doteraz…), takže žiadne predsudky či obavy mnou nelomcovali. Len som sa nevedela dočkať dňa, kedy si ten náš pomaľovaný campervan prenajmeme a vyrazíme na cestu.
Ponuka je tu naozaj široká. Prenajať sa dajú menšie hipisácke dodávky, o niečo väčšie modernejšie vany s komplet vybavením kuchynky a pohodlnejšou posteľou, ale aj totálne vymakané luxusné veľké profi karavany. Tie už ale rozhodne nie sú lacnou záležitosťou a ich cena prenájmu na deň sa pohybuje niekde na úrovni izby v 5-hviezdičkovom hoteli.
My sme si s manželom povedali, že začať treba “od podlahy” a na našu cestu z východného pobrežia do severného Darwinu, odtiaľ cez stred krajiny k posvätnej hore Uluru, ďalej na juh do Adelaide, Melbourne, cez Great Ocean Road až do Sydney, sme zvolili jeden z tých najzákladnejších karavanov od spoločnosti Wicked Campers. Tú uprednostňujú skôr mladí cestovatelia, pre vtipný dizajn áut, ale aj preto, že ide často o staršie modely, takže ani pri menších škrtancoch či ťukesoch sa netreba hneď vešať, ani predávať obličku.
A v Austrálii na cestách sa veru môže prihodiť všeličo. Ja som tam zažila záplavy, aj vyše 40 stupňové horúčavy, nekonečné rovné prašné úseky, obrovské roadtrainy, ktoré sa ženú plnou rýchlosťou a trúbia na vás, aby ste uhli na krajnicu, i zvery vybiehajúce do cesty. Aj stavy totálnej bezmocnosti, kedy nám dochádzal uprostred takmer neobývaných oblastí benzín a obe pumpy, ktoré mali byť po ceste, boli zavreté. Na výpary, s vypnutou klímou, aby sme čo najviac paliva ušetrili, sa nám nakoniec podarilo doraziť do nejakého mestečka, kde sme šťastne natankovali. Lebo v centrálnej Austrálii niekedy fakt prechádzate neobývanými územiami a ak za 100 km stretnete jedno auto, tak sa tešíte a mávate si navzájom.
Týmito územiami však zvyknú prechádzať miestni rangeri, ktorí sú vždy ochotní pomôcť, čiže ak sa aj niečo stane, po nejakom čase (niekedy to trvá pár hodín, inokedy aj deň/dva) je šanca, že vás niekto zachráni. A takíto rangeri sa aj pri nás párkrát pristavili, keď videli náš karavan odstavený pri krajnici. Slušne sa vždy opýtali, či nemáme nejaký problém, či máme dosť vody a potravín na cestu. Keď sme im vysvetlili, že sa len kocháme výhľadmi, ktoré sú tu takmer všade absolútne dychberúce, pokračovali ďalej. A my tiež.
V časoch, keď sme takto brázdili Austráliu, nebol ešte internet v mobile takou samozrejmosťou ako dnes. Vtedy som pekne vždy, keď sa už začínalo stmievať, vytiahla veľký bedeker so všetkými karavan parkmi a začala podľa oblasti, v ktorej sa práve nachádzame, obvolávať jeden po druhom. Či majú voľno a môžeme sa tam zložiť. Lebo cestovať autom po zotmení tu neodporúča naozaj nikto! Ako som už spomínala, karavan parky sú v Austrálii fakt dobre vymyslené. Na výber v nich máte hneď niekoľko možností. Buď sa dá prenajať len miesto s prípojkou na elektrinu, pričom využívate verejné zariadenia ako kuchynka, toalety a sprchy. Alebo dokonca miesto s vlastnou kúpeľnou, čo je taká búdka, vedľa ktorej zaparkujete.
Prípadne si na noc prenajmete rovno tzv. cabin. Tie majú zvyčajne hneď v niekoľkých prevedeniach od úplne jednoduchých so základným vybavením, až po väčšie, krajšie, pripomínajúce maličký domček aj s vlastnou terasou. Ja som si za tých pár mesiacov u protinožcov vyskúšala naozaj všetky z možností. A každá jedna má svoje čaro. Prespávanie priamo v campervane bolo ale najväčším dobrodružstvom. Bol taký malý, že keď sme si v ňom chceli rozložiť matrac na spanie, museli sme kufre vyložiť na noc na strechu auta, aby sme mali aspoň trochu miesta. Občas sme zaspávali za zvuku zavíjania divokých dingov a na dobrú noc si čítali odkazy napísané na strope vanu, ktoré tu zanechali predošlí nájomníci.
Ja som mala najradšej rozhovory s ostatnými cestovateľmi, s ktorými sme sa najčastejšie stretávali pri grile. Lebo kto v Austrálii nerobí BBQ, akoby v krajine ani nebol. Voľné grily, ktoré môžete kedykoľvek použiť (len ich treba vždy po sebe pekne krásne vyčistiť) majú v parkoch, na odpočívadlách pri ceste a, samozrejme, aj v karavan parkoch. Vždy večer sa v provizórnych kuchynkách zišli ľudia z rôznych kútov sveta, rôznych vekových kategórií, každý si ugriloval to svoje a potom sme si dlho pri jedle rozprávali zážitky z ciest. Tak sme spoznali aj staručkých manželov, Austrálčanov, ktorí si na dôchodok kúpili karavan a už vyše roka v ňom brázdia krajinu. A budú tak pokračovať, kým ich to bude baviť. Perfektní boli.
Zážitkov sa veru v tejto odľahlej krajine nazbiera neúrekom. Je tu toho toľko čo vidieť! Pri pobreží sú krásne pláže, za návštevu stoja veľkomestá ako Sydney či Brisbane a mnohé ďalšie. Každá zaujímavejšia vyhliadka je vyznačená nejakou značkou, takže ani dlhé cesty autom nemusia byť nudné, vždy sa oplatí pristaviť, spraviť si malú pauzu a užiť si krásnu prírodu a výhľad. Vo vnútrozemí budete prechádzať údoliami, púšťami i celkom drobnými mestečkami s milými obyvateľmi, kochať sa červenými odtieňmi zeme, v okolí mesta Alice Springs i v Darwine narazíte na domorodých Aborigénov, v Coober Pedy vás ubytujú v banskej šachte… Mohla by som vymenovávať donekonečna. No v Austrálii 100% platí staré známe: “Radšej raz vidieť, ako stokrát počuť.”
Po dvoch rokoch sme sa do Austrálie vrátili. A zvolili tentokrát južnú trasu z východného pobrežia, cez Canberru, opäť Melbourne, pokračovali cez vyše 1000 km dlhú púštnu oblasť Nullarbor až do Perthu. Na prvom úseku nás sprevádzali priatelia, tak sme si požičali jeden z tých väčších karavanov, kde sme sa celkom pohodlne všetci piati vyspali, aj sme si v ňom varili, aj sa nám doňho podarilo omylom natankovať diesel namiesto benzínu. Uprostred najväčšej búrky, kde lialo ako z krhly a šľahali blesky a my sme čakali 3 hodiny na odťahovku. Lebo sranda musí byť! Aj keď v tom momente tuším nikomu z nás do smiechu nebolo.
Cestou do Perthu, metropoly západnej Austrálie, sme objavili jedny z najkrajších pláží sveta pri mestečku Esperance. Boli takmer opustené, žiadni turisti, len množstvo kengúr hopkajúcich po piesku. A prešli sme aj Eyre Highway, čo je najdlhšia rovná cesta v krajine. 150 km len rovno, žiadna zákruta. Pokojne kameň na plynový pedál ako v klipe od The Cardigans – My favourite game a ani volant netreba držať. No a samotný Perth je jedno z najkrajších veľkomiest, aké som kedy navštívila.
Karavanmi sme v Austrálii najazdili tisíce kilometrov. A zážitkov na týchto cestách bolo ešte niekoľkonásobne viac. A viete čo? Momentálne plánujeme ďalší trip. Tentokrát na Nový Zéland, ktorý chceme opäť precestovať práve karavanom. Lebo to fakt stojí za to!
Autorka článku: Anna Tásler-Onderková, blogerka, www.trafam.net
Foto: Archív autorky
