Príčinou pádov u najmenších detí, ktoré sa učia chodiť, je neobratnosť a potreba skúšať nové veci. U starších detí je dôvodom vyššej úrazovosti najmä dlhší čas strávený vo vonkajšom prostredí pohybom a športom.
Vždy však treba pamätať na to, že napriek tomu, že úrazy patria k detskému veku, je úlohou rodičov, aby vytvorili svojim deťom bezpečné prostredie na hru.
Aj na väčšie deti treba dohliadať a adekvátne ich vzdelávať, aby sme predišli najzávažnejším úrazom, ktoré sú najčastejšie dôsledkom dopravných nehôd a zanedbávania nosenia ochranných pomôcok pri športe, ako sú prilba či chrániče.
Aké sú teda najčastejšie detské úrazy? Patria medzi ne odreniny, rany a zlomeniny. Typicky sa vyskytujú na končatinách, keďže práve nimi sa deti snažia svoj pád stlmiť. Často sa však stretávame aj s úrazmi hlavy (bližšie v článku Čo sa stane, keď dieťa spadne na hlavu?).
Zriedkavými nie sú ale ani úrazy chrbta po páde z preliezky, či úrazy brucha. Je samozrejmé, že vážnejšie úrazy patria vždy do rúk lekára, pri jednoduchších však vieme našim deťom pomôcť aj doma. Ako teda postupovať pri jednotlivých typoch poranení?
1. Modriny, odreniny
Modriny a odreniny sú pre deti veľmi typické, a to najmä v lete, keď nie sú končatiny chránené oblečením. Je zrejmé, že s každou modrinou nebudete utekať na pohotovosť. Modrina, alebo hematóm, znamená, že vplyvom tlaku došlo k pomliaždeniu poranenej oblasti s poškodením ciev a následným zakrvácaním do okolitého priestoru.
Práve so zakrvácaním súvisí zmena farby kože. Najčastejšie je pomliaždená koža a podkožie, v závažnejších prípadoch však môžu byť pomliaždené aj svaly, nervy alebo vnútorné orgány.
Pokiaľ sa modrina vytvorí na končatinách, je vždy dobré s malým odstupom času skontrolovať hybnosť končatiny, prípadne sledovať dieťa pri hre, aby sme sa presvedčili, či ruku alebo nohu pri hre voľne používa.
Ak dieťa končatinu používa bez ťažkostí, nie je nutné modrinu ošetrovať, pomôcť však môže prikladanie studených obkladov. V prípade veľkých modrín je možné najmä u starších detí miesto potierať špeciálnymi krémami, ktoré urýchľujú vstrebanie hematómu a pomôžu aj uľaviť od bolesti.
Pri rozsiahlych modrinách sprevádzaných výraznou bolestivosťou je však vždy lepšie navštíviť lekára, aby sme vylúčili poranenie hlbších štruktúr, najmä svalov. Ak dieťa končatinu šetrí, alebo ju vôbec nepoužíva, je zase nutné vylúčiť prípadnú zlomeninu kostí ruky či nohy.
Obozretnosť je na mieste v prípade, ak sa dieťaťu modriny vytvorili bez jednoznačného úrazu, prípadne sa vytvárajú pri minimálnom tlaku na kožu. V takom prípade treba bezodkladne vylúčiť iné závažné ochorenia spojené s poruchou zrážanlivosti krvi.
Pokiaľ dieťa nemá končatiny chránené oblečením, prípadne spadne na drsný povrch, bývajú modriny spojené aj s odreninami, a teda s porušením kožného krytu. Môže byť prítomné viac či menej výrazné krvácanie a rana býva väčšinou znečistená, u detí najčastejšie kamienkami či hlinou.
Najdôležitejšie je preto ranu mechanicky dôkladne vyčistiť, aby sme zabránili vzniku infekcie a odstránili všetky cudzie telesá, ako napríklad štrk.
Najlepšie sa rana vyčistí pod čistou tečúcou vodou pomocou kefky či gázy. Aj keď je takéto čistenie pre dieťa väčšinou bolestivé, je veľmi dôležité. Prípadná infekcia či neskoršie vyberanie cudzích telies z už zhojenej rany býva totiž spravidla pre dieťa omnoho bolestivejšie.
Po vyčistení rany je vhodné ju šetrne vydezinfikovať dezinfekčným roztokom a následne prekryť.
Každá rana by mala byť suchá a čistá, je preto dôležité poranenú oblasť nenamáčať až do zhojenia a pravidelne vymieňať krytie. Ak je odrenina plošná a veľká, je vhodnejšie navštíviť lekára, aby sa rana dôkladne vyčistila, prípadne je možné použiť špeciálne dezinfekčné a hojenie urýchľujúce krytia.
zdroj: Freepik
2. Rany
Podobne ako modriny a odreniny, aj rany u detí vznikajú najčastejšie ako dôsledok pádu, špecificky pokiaľ pri páde dieťa narazí o hranu iného predmetu (napríklad pád, pri ktorom si dieťa narazí hlavu o roh stolíka). U malých detí najčastejšie pozorujeme rany tržno-pomliaždené, čo znamená, že pri úraze došlo k porušeniu kožného krytu vplyvom tlaku a ťahu (napríklad rana, ktorá vznikne po narazení o obrubník, hranu skrinky…).
Tieto rany majú často nerovné a pomliaždené okraje, s odreninami v okolí, čo sťažuje ich ošetrenie.
U starších detí postupne pribúdajú rany tržné (napríklad po páde z bicykla natrhnutím kože o ostré časti bicykla), rezné (tie môžu byť náhodné pri porezaní napr. rozbitým sklom alebo úmyselné), prípadné sečné či bodné.
Najmä tržné rany sú náročné na ošetrenie, pretože bývajú často znečistené, hlboké, s nerovnými okrajmi. Rezné, sečné a bodné rany zase so sebou nesú riziko poškodenia hlbších štruktúr (cievy, šľachy, nervy).
Obzvlášť nebezpečné sú bodné rany v oblasti hrudníka alebo brucha, kedy aj pri malej ranke môžu byť poškodené vnútrohrudné alebo vnútrobrušné orgány.
V domácom prostredí sa ošetrujú iba drobné ranky, ktoré nevyžadujú sutúru (šitie) a postupuje sa ako v prípade odrenín. Pri väčšine rán je však nevyhnutné chirurgické ošetrenie a sutúra rany.
V rámci prvej pomoci je vhodné ranu vždy zbaviť hrubých nečistôt, prípadne vypláchnuť a krvácanie zastaviť priložením tlakového obväzu alebo krytia. Následne je vhodné vyhľadať lekársku pomoc.
Lekárske ošetrenie spočíva rovnako najskôr v očistení rany – a teda zbavení mechanických nečistôt. Následne sa rana dezinfikuje, prípadne vypláchne antimikrobiálnymi roztokmi.
V ďalšom kroku sa rana reviduje – zisťuje sa prípadné poškodenie hlbších štruktúr, alebo prítomnosť cudzích telies. V prípade, ak predpokladáme možný rozvoj infekcie, sa do rany vloží drén. Pokiaľ je rana čistá, bez poškodenia hlbších štruktúr, môžeme pristúpiť k jej zašitiu.
Pozor, tu je dôležitý časový interval. Najlepšie výsledky sú dosiahnuté pri tzv. primárnej sutúre – a teda zašitie rany do 6 hodín od úrazu. Pokiaľ je tento časový interval prekročený, najmä ak ide o viac ako 24 hodín od úrazu, okraje rany sú už zmenené, a teda výsledný efekt bude horší. V takýchto prípadoch sa aplikujú špecifické postupy pri ošetrení rán.
Samotné šitie rany sa vykonáva najčastejšie nevstrebateľnými stehmi, ktoré je nutné po zhojení rany vybrať. Podľa lokality je to väčšinou v rozmedzí 7 až 10 dní. Dovtedy je nutné ranu držať v suchu a čistú, bez zvýšenej námahy v poranenej oblasti.
Možné je aj ošetrenie rany tzv. lepiacimi stehmi. Hlavnou výhodou je, že ošetrenie nie je bolestivé. Musia sa však dodržať určité zásady – lepiacimi stehmi sa môžu ošetriť iba čisté rany, s rovnými okrajmi, ktoré nie sú pod ťahom a nepredpokladáme vznik infekcie. Pokiaľ sú kožné stehy použité správne, kozmetický efekt býva niekedy lepší ako pri klasickej sutúre.
Samotné ošetrenie rán na pohotovosti sa u detí vykonáva v lokálnej anestézii. V prípade, že sú poškodené hlbšie štruktúry, alebo ak sú deti veľmi malé a nespolupracujúce, je odporúčané ošetrenie v celkovej anestézii.
Špecifické sú rany vzniknuté uhryznutím – najčastejšie po pohryzení psom. Takéto rany nesú so sebou vysoké riziko infekcie a komplikovaného hojenia. Každá takáto rana by mala byť preto ošetrená lekárom, pričom pri ošetrení sa kladie dôraz na dôkladnú dezinfekciu. Často je nutná drenáž a štandardne sa podávajú antibiotiká na prevenciu vzniku infekcie.
Neter Lucky z Promamy, zdroj: archív Lucie Papanovej
3. Zlomeniny
Detské zlomeniny sú v mnohom odlišné od zlomenín u dospelých. Detská kosť je omnoho pružnejšia oproti kosti dospelého človeka, a tým odolnejšia voči úrazu. Na druhej strane, po niektorých zlomeninách u detí môže dôjsť k poruche rastu končatiny, a to najmä pri nesprávnej liečbe.
Práve preto sa liečba detských zlomenín líši od dospelých a riešenie najmä komplikovaných detských zlomenín prislúcha špecializovaným detským traumatologickým centrám.
Ďalším rozdielom je diagnostika. Tá môže byť sťažená u niektorých detských zlomenín, nakoľko zlomeniny sa môžu vyskytnúť aj v oblasti, kde je kosť u detí ešte chrupavkovitá, a tým zlomenina nie je viditeľná na röntgene.
Na druhej strane majú deti zachovanú vysokú schopnosť remodelácie kosti – to znamená, že kosť sa vie “prestavať” do správneho postavenia, aj keď sa hojí takpovediac „mierne ohnutá“.
Tento fakt sa využíva aj v liečbe a dovoľuje postupovať konzervatívne (bez operácie) aj u tých pacientov, u ktorých by si rovnaká zlomenina v dospelom veku vyžadovala operáciu. Súčasne majú deti v porovnaní s dospelými až zázračne rýchlu schopnosť rekonvalescencie a rehabilitácie.
Medzi typicky detské zlomeniny patria tzv. epifyzárne zlomeniny, a teda zlomeniny v oblasti rastovej chrupavky. Práve pri nich je riziko poruchy rastu zlomenej končatiny. Ďalším typom sú zlomeniny z ohnutia (bowing fracture). Pri týchto zlomeninách na röntgenovej (RTG) snímke nevidno jednoznačnú zlomeninu, kosť je „iba“ ohnutá.
Najčastejšie sa vyskytuje na kostiach predlaktia. Takáto zlomenina sa často prehliada, dôležité je zhodnotiť lokálny nález v mieste úrazu a niekedy je potrebná aj tzv. porovnávacia RTG snímka zdravej končatiny, nakoľko normálne (fyziologické) ohnutie jednotlivých kostí sa u detí vekom mení.
Rovnako typické pre deti sú tzv. zlomeniny vŕbového prútika, kedy sa kosť nezlomí celá, ale pri úraze dochádza k ohnutiu kosti na jednej strane a nalomeniu na strane druhej (ako keď ohýbame vŕbový prútik).
Posledným typom špecifickým pre detský vek sú kompresívne zlomeniny (torus fracture). Pri tejto zlomenine rovnako na RTG snímke nie je viditeľná celá lomná línia, ale len akoby nahrnutie alebo stlačenie kosti. Vzhľadom na uvedené špecifiká sa u detí často využívajú odlišné metódy v diagnostike ako u dospelých.
Nie je zriedkavé, ak je potrebná spomenutá porovnávacia snímka zdravej končatiny, vzhľadom na to, že u detí sa rastom tvar aj zloženie kostí mení individuálne. Rovnako je občas najlepšie pri podozrení na zlomeninu, ktorá nie je jednoznačne preukázateľná na RTG snímke, končatinu pri výraznej bolestivosti zasadrovať alebo založiť ortézu. Neskôr, s časovým odstupom väčšinou 7 až 10 dní, je možné diagnózu upresniť.
Pokiaľ bolestivosť pretrváva, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o zlomeninu.
Samotné zlomeniny sa hoja približne 3 až 6 týždňov, pričom dlhšiu dobu imobilizácie (sadra alebo dlaha) vyžadujú zlomeniny dolných končatín a zložité zlomeniny.
Zlomeniny na horných končatinách spravidla stačí imobilizovať na 3 – 4 týždne. Po zložení sadry sa u bežných zlomenín skontroluje funkčnosť končatiny, a pokiaľ je končatina stuhnutá, odporúča sa cielená rehabilitácia. Väčšinu jednoduchých zlomenín si však deti zrehabilitujú vo veľmi krátkom čase aj samy, pri hre alebo bežných činnostiach.
Samotná imobilizácia je možná buď sadrovou dlahou alebo ortézou, pričom ortéza je vhodná najmä pri podozrení na zlomeninu, pri niektorých neúplných zlomeninách a v doliečovaní ako prevencia pred úrazom.
Vzhľadom na to, že detské kosti majú svoje vyššie uvedené špecifiká, snažíme sa postupovať v liečbe čo najviac konzervatívne – a teda bez využitia operačnej liečby. Pri niektorých zlomeninách (napríklad niektoré zlomeniny v kĺbe, zložité zlomeniny, posunuté /dislokované/ zlomeniny) je však operačná liečba nevyhnutná.
U detí sa takáto liečba vykonáva štandardne v celkovej anestézii, pričom je možná tzv. „zatvorená repozícia“ – čo znamená napravenie posunutých kostí iba ťahom a tlakom na končatinu. Pokiaľ zatvorená repozícia nevedie k žiaducemu výsledku, je možné pristúpiť k otvorenej (operačnej) repozícii.
U detí je všeobecne preferovaný miniinvazívny prístup, pričom najčastejšie sú zavádzané do kosti tzv. Kirschnerove drôty alebo Prevotove prúty. Tie sa zavádzajú do kosti pod RTG kontrolou iba cez malé ranky na koži.
Cudzí materiál je ponechaný v kosti až do zhojenia zlomeniny, v niektorých prípadoch až do ukončenia rehabiliácie, a následne je opäť cez malú ranku vybratý.
Poslednou možnosťou je priama operačná repozícia, kedy sa kosť priamo napraví do správnej polohy v operačnej rane a využijú sa ďalšie možnosti jej fixácie – napríklad dlahy. Táto liečba je rezervovaná pre špecifické zložité zlomeniny, najmä u starších detí.
Vo všeobecnosti u detí po zatvorenej repozícii (neoperačnom napravení zlomených kostí v celkovej anestézii), je nevyhnutná imobilizácia končatiny sadrou. Pokiaľ však bol do kosti zavedený osteosyntetický materiál (drôty, prúty), väčšinou postačuje imobilizácia ortézou.
4. Úrazy hrudníka, brucha a chrbta
Tieto úrazy predstavujú veľmi širokú problematiku, pričom môžu mať veľmi závažné následky (poranenie pľúc, krvácanie do dutiny brušnej, poranenie vnútrobrušných orgánov, zlomenina stavcov chrbtice a iné).
Neexistuje jednoduchý návod, kedy ísť s takýmto úrazom k lekárovi. Platí, že pokiaľ bol úraz závažný (napríklad pád z vysokej preliezky), alebo pokiaľ sa u dieťaťa vyskytujú akékoľvek ťažkosti, je vždy nevyhnutné vyhľadať lekársku pomoc.
Medzi príznaky závažného úrazu hrudníka patria pretrvávajúce ťažkosťami s dýchaním, bolesti na hrudníku, prípadne kašeľ alebo malátnosť. Poranenie vnútrobrušných orgánov sa prejavuje zvracaním, bolesťami brucha, slabosťou, prítomnosťou krvi v moči.
Ak po páde na chrbát pretrváva bolestivosť pri tlaku v oblasti chrbtice, môže nález svedčiť o zlomenine stavca. Obozretnými treba byť, ak je po úraze pozorované napríklad tŕpnutie alebo zmena citlivosti končatín.
Ďalšie odborné články týkajúce sa zdravia detí od našich odborníčok si môžete prečítať v rubrike Zdravie detí.
Zdroje:
1. Detská chirurgia. Dragula M. et al. P+M, Martin 2015, 1026 s. ISBN 978-80-89694-10-5
Autorka: MUDr. Dana Kuniaková
Maminka malého valibuka Jurka a detská chirurgička pracujúca v NÚDCH a LFUK v Bratislave. Vyštudovala Lekársku fakultu UK v odbore Chirurgia. Počas štúdia absolvovala pobyty v nemocniciach vo Francúzsku a Ugande. Je spoluautorkou piatich odborných publikácií.
