Dysgrafia je špecifická porucha písania. Pramení najčastejšie z neorganizovanosti a neadekvátneho fungovania mozgu. Človek vďaka tomu nedokáže vykonávať jednotlivé pohyby bez prerušenia, jemná a hrubá motorika sú porušené.
Ďalšou príčinou môže byť porucha priestorovej orientácie, vtedy nevie odhadnúť či to čo píše na papier, sa tam zmestí. Za dysgrafiou môže byť aj znížená vizuálna chápavosť (jednotlivé písmená nepíše na správne miesto), vizuálna memorizácia (odpísanie nerobí problémy, ale reprodukcia počutého písmena áno).
Dysgrafia sa prejavuje v rôznych formách, môžeme hovoriť o ľahkej alebo ťažšej forme. Ťažšia forma je, keď sa pridružia aj iné poruchy, v tomto prípade najčastejšie dyslexia, alebo vo veľa prípadoch som sa stretla aj s poruchou reči, výslovnosti.
Grafomotorika aj hrubá motorika zaostáva
V dnešnej dobe má veľa detí v materských školách poruchu reči, sú zaostalé v grafomotorickom vývine a majú aj poruchy hrubej motoriky.
Od mamičiek často počujeme „To nevadí, časom z toho vyrastie!“ Z niektorých porúch sa nedá vyrásť, dokážeme ich riešiť, zlepšiť, eliminovať, ale nie úplne odstrániť. Samozrejme, závisí to aj od stupňa a formy poruchy.
Za ďalšiu príčinu vzniku dysgrafie považujem zlú výslovnosť/rečovú poruchu, a to najmä ešte počas materskej školy. Dieťa používa namiesto jednotlivých písmen iné zvukovo podobné písmená a to sa potom prejavuje aj v písaní.
Najčastejšie sú to písmená d-t, b-p, š-s, š-č, s-c. Napríklad namiesto správne povie šprávne alebo namiesto ešte povie este. Ak takéto chyby nenapravíme následne môžu sa objaviť aj v písomnom prejave.
Na vzniku dysgrafie sa podieľa najmä grafomotorika. Nerozvinutá jemná motorika robí veľké problémy pri písaní. Túto oblasť je preto potrebné rozvíjať už od počas rozvoja prvých pohybových zručností dieťaťa.
Nezanedbajte rozvoj jemnej motoriky!
Rozvoj jemnej motoriky musíme podporovať od drobných svalov (navliekanie korálikov) cez úchop a držania ceruzky. Veľmi obľúbená a zábavná metóda je kreslenie (s rôznymi materiálmi na rôzne plochy, napríklad maľovanie prstami a podobne).
Úspech a napredovanie v jednotlivých oblastiach, v tomto prípade v jemnej motorike, nastane iba vtedy, ak tieto cvičenia sú každodenné a systematické. Dôležité je, aby to dieťa malo radosť z výsledkov, z činností.
Ak dávame príliš ťažké a neovládateľné činnosti, možno nabudúce už nebude chcieť spolupracovať a rozvoj jemnej motoriky ťažko dosiahneme.
Napríklad nedáme šesťročnému dieťaťu nakresliť Eiffelovu vežu, keďže nedokáže dostatočne dlho ani správne držať ceruzku. Namiesto toho môže kresliť čiary (vodorovné, zvislé), dúhu, vodu, more, lesy, slnko atď. Nároky postupne zvyšujeme.
Rozhodujúci je aj materiál. Najprv by malo začať s pastelkami (tie sa ľahko držia), potom s kriedou, hrubšími fixkami a až následne s grafitovou ceruzkou.
Pohybové cvičenia na spestrenie
Zábavné činnosti zamerané na jemnú a hrubú motoriku sú najmä pohybové cvičenia, ktoré je vhodné robiť hrovou formou pomedzi iné cvičenia, aby bola celá terapia zábavná. Deti sa tak cítia dobre, majú z cvičenia radosť a tešia sa na ďalšiu terapiu.
Musím pripomenúť asi najdôležitejšiu vec, ktorá je potrebná na to, aby sme dosiahli pozitívnu zmenu u dieťaťa – spoluprácu učiteľ-rodič-odborník. Ak sa dokážu vzájomne motivovať, prijať radu od odborníka (každodenné cvičenie je základ), tak aj v priebehu krátkej doby sa zvyčajne zmiernia problémy pri písaní.
Charakteristické znaky dysgrafie sú najmä
-
vynechávanie písmen;
-
zámena písmen;
-
neúhľadný rukopis;
-
nesprávne tvary písmen;
-
nesprávny sklon písmen;
-
nedodržiavanie riadkov;
-
občas sa môžu vyskytnúť aj pravopisné chyby (dysortografia).
Písmo dieťaťa s dysgrafiou, je veľmi ťažko čitateľné, často až nečitateľné, aj napriek jeho veľkej snahe. Písanie mu ide veľmi pomaly, oveľa pomalšie ako rovesníkom bez tejto poruchy.
Pozor, nie sú to lenivci
Deti s dysgrafiou často počúvajú, že sú lenivé, a preto im písanie nejde dobre a majú škaredé písmo. Nie je to pravda. Písanie dysgrafikov je pre nich veľmi namáhavé a únavné.
Majú problém v zrakovo-motorickej integrácii. Písanie vyžaduje spoluprácu oči-ruka. Musíme dávať pozor, aby dieťa nezískalo odpor k písaniu a je nutné povoliť mu dlhšie prestávky.
Potrebuje si vybudovať vzťah k písaniu, prežiť počas písania aj radostné chvíle, úspechy, aby sa aj naďalej snažilo a spolupracovalo.
Dysgrafia ide často ruka v ruke s dysortografiou (porucha pravopisu). Predstavte si, že dieťa, ktoré má problém s držaním pera, procesom písania, dodržiavania správneho tvaru písmen, musí ešte dávať pozor na pravopis. Je to preň často neriešiteľná úloha.
Tip od nás
Prečítajte si aj článok špeciálnej pedagogičky o poruche hyperaktivity a pozornosti ADHD.
Jeden príklad z praxe za všetky
Z mojej praxe by som vám bližšie predstavila jeden príklad, ako vyťažiť maximum zo žiaka ktorý má špecifickú poruchu učenia a všetkým sa zdá, že je beznádejný prípad.
Keď som Peťa spoznala, bol šiestak s viacerými poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia), všetci ho hodnotili ako beznádejný prípad („Nič z neho nebude“!).
Vieme, že v šiestom ročníku, si už žiaci robia poznámky do zošitov, alebo píšu poznámky podľa toho čo im pedagóg diktuje. U Peťa to bolo trošku inak. V zošite mal namiesto poznámok, čiarky, kresby, čmáranice namiesto „poznámok“.
Okrem porúch učenia mal väčšie problémy s pedagógmi aj s kolektívom triedy – so spolužiakmi. Bol stále na posmech ostatných, neakceptovali ho ani pedagógovia a získal titul „lajdák“.
Táto pečiatka ho potom veľmi výrazne poznačila, lebo sa presne tak začal správať, aby odpútal pozornosť od jeho nedostatkov v učení.
Z písomiek dostával najhoršie známky, lebo sa neučil a prebral na seba rolu šaša, ktorý je iba na posmech ostatných. Neskôr sa stal obeťou šikany. Jeho rodičia už boli zúfalí, nevedeli čo majú robiť.
Bol to prípad, ktorého som sa musela okamžite ujať. Keď som ho prvý krát stretla, vôbec neveril, že by som mu s niečím dokázala pomôcť. Musela som si získať jeho dôveru.
Výborná pamäť pomohla
Peťo mal nadpriemerné pamäťové schopnosti, takže bolo potrebné aby som tento fakt brala ako jeden oporný bod. Na hodinách si dokázal zapamätať preberanú látku.
Jeho prípad som potrebovala riešiť aj s pedagógmi. Ani po viactýždňových cvičeniach nevideli žiadne zlepšenia a výsledky. Začali sme jeho prípad riešiť aj inými metódami.
Vypracovala som pre neho IVP (individuálny vzdelávací program), podľa ktorého sa mal vzdelávať. Písať nemusel do zošita, vždy mal prefotenú aktuálnu látku od spolužiakov a vlepenú do zošita.
Nedostatky kompenzoval práve veľmi dobrou sluchovou pamäťou. Všetci sme museli byť ale veľmi trpezliví, po troch rokoch sa osamostatnil v učení.
Naučil sa rôzne techniky písania, čítania, robenia poznámok, prácu so zvýrazňovačom a podobne. Počas tých rokov boli ťažšie aj ľahšie obdobia pre neho, pre rodičov aj pre mňa.
Stretávali sme sa dva-trikrát týždenne, čo považujem za veľmi intenzívnu terapiu/korekciu, keďže porovnávam s tým, že s niektorými žiakmi máme možnosť stretnúť sa každý druhý týždeň.
Dali sme do toho maximum energie a Peťo v deviatom ročníku spolu so spolužiakmi napísal Testovanie 9 s veľmi peknými výsledkami.
Z „beznádejného“ prípadu úspešný študent
Po základnej škole rozhodol pre gymnázium, kde boli aj prijímacie skúšky, kam ho aj prijali. Dokonca už aj zmaturoval a pokračuje vo svojom štúdiu na univerzite, z čoho sa všetci veľmi tešíme.
Peťo bol jeden z najťažších prípadov v mojej praxi, a ja mám z jeho úspechov neopísateľný pocit a som na neho veľmi hrdá.
On je dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro začať s nápravou, kompenzáciou, rozvojom, terapiami, lebo vytrvalou prácou, obetavosťou, spoluprácou, láskou a radosťou, dokážeme veľa.
Základom je vytrvalosť, láska, súcit a každodenná starostlivosť. Naše deti musia cítiť, že stále stojíme pri nich, vždy sa majú na koho obrátiť, keď potrebujú pomoc, dobré slovo, že nie sú samy, aj keď sa im všetko zdá beznádejné.
Autorka: Ildikó Kásaová
V pedagogike pracujem už viac ako 30 rokov. Začínala som ako predškolský pedagóg v materskej škole, no po dvadsiatich rokoch som sa rozhodla venovať školákom a žiakom s poruchami učenia a správania. Momentálne som zamestnaná na základnej škole v Bratislave ako učiteľka a špeciálna pedagogička. Pedagogickú profesiu beriem a cítim ako svoje životné poslanie, napĺňa ma energiou a láskou, môžem pomôcť tam kde to potrebujú. Pred dvomi rokmi som otvorila súkromné centrum špeciálnopedagogického-poradenstva – mám veľa klientov, ktorí ma vyhľadajú s tým, že potrebujú individuálnu starostlivosť a pomoc.
