Prečo si sa po materskej dovolenke nevrátila do pôvodného zamestnania, ale začala podnikať?
Pred materskou dovolenkou som bola novinárka. Robím vždy všetko naplno: Práci som sa venovala v noci a cez víkendy. Chodila som na večierky, z ktorých som sa vracala až ráno. Pre televíziu som niekoľko rokov dýchala.
Keď sa mi narodili deti, vedela som, že toľko času a energie už novinárskej práci nemôžem venovať. Život sa mi zmenil. Chcela som sa aktívne venovať rodinnému životu, takže som nemohla pokračovať. Prác na polovičný úväzok v Českej republike bohužiaľ veľa nie je, preto som hľadala inú alternatívu.
Čo ťa priviedlo práve k podnikaniu?
Podnikanie vzišlo z môjho koníčku. Počas materskej dovolenky mi chýbalo písanie a kontakt s ľuďmi. Môj manžel mi poradil, aby som začala blogovať. Založila som blog Maminátor a písala som tam o tom, ako prežívam materskú dovolenku. Nešlo v ňom však o to, ako deti grckajú, koľko vážia a že ich trápia prdíky.
Zdieľala som s ostatnými, ako hľadám cestu sama k sebe, pretože ako mama som sa stala niekým iným. Písala som o tom, ako by som mohla byť opäť šťastná aj s deťmi. Zdôverovala som sa mojím čitateľom, ako sa vyrovnávam s fyzickými a psychickými problémami po pôrode.
Foto: Eliška Slováková
Mali články ohlas?
Mamičky mi za príspevky ďakovali. Za témy o popôrodnej depresii, čiastočne utrhnutom panvovom dne, nábehu na alkoholizmus alebo o priberaní mi boli vďačné. Ide o problémy, o ktorých sa medzi ľuďmi veľa nehovorí. Tým nechcem vyvrátiť, že niektoré ženy prežívajú materstvo v kľude. Ja však nemôžem mať nudný život, takže zrejme z tohoto dôvodu som musela mať aj búrlivé materstvo.
Život som si začala konečne užívať až vo chvíli, keď moje deti trochu vyrástli a ja som sa s nimi mohla neustále hrať. Spomínala som si na staré hry, ktoré som hrávala ako dieťa a ukazovala ich potomkom, čo mi dalo základ pre moje podnikanie.
Kedy prišla tá chvíľa, keď si si povedala, že budeš retro hry vyrábať?
Moje podnikanie vzniklo vďaka tomu, že som si na svojom blogu vybudovala komunitu. Nápad na podnikanie sa zrodil vo chvíli, keď som s dcérou natočila video, ako skáčeme cez gumu. Za týždeň sa na neho pozrelo približne milión a pol ľudí. Vzniklo virálne video, ktoré má takmer dva a pol milióna zhliadnutí. Zdieľalo ho tridsať tisíc ľudí. Kontaktovali ma ľudia z celého sveta. Zistila som, že to, čo robím, by potešilo veľa ďalších mamičiek, ktoré tiež hľadajú samé seba a chcú sa baviť so svojimi deťmi.
Na základe toho som sa výrazne začala venovať retro hrám. Písala som články a nakrúcala videá o tom, ako sa skáče panák a pinkajú guličky. Ľuďom to nestačilo a chceli to mať na papieri. Vďaka tomu vznikol môj prvý produkt, čo bola Guma. Ide o skákaciu gumu s návodom v krabičke.
Keď som bola malá, všetci vytiahli gumu z teplákov a išli skákať. Dnes je potrebné to ľuďom pripomenúť.
Počas prvého pol roka som predala zhruba dvetisíc skákacích gúm. Prvé Vianoce mi pomáhalo dvanásť brigádnikov baliť balíčky. Po gumách s návodmi bol veľký dopyt. Pred tromi rokmi som spustila v Českej republike retromániu a hracia vlna dorazila aj na Slovensko, kam teraz tiež posielame naše produkty.
Foto: Eliška Slováková
To bol dobrý štart. Ako tvoje podnikanie pokračovalo ďalej?
Nemohla som sa živiť len predávaním skákacej gumy, to by mi prišlo voči zákazníkom chabé. Chcela som im ponúknuť viac. Zapojila som do toho celú rodinu, moje dve deti aj manžela. Vznikla rodinná značka, ktorá sa volá 4 Kavky. Vytvorili sme magazín, kde o hrách píšeme. Presunula som tam všetko o hrách z môjho pôvodného blogu Maminátor. Začali sme spoločne vyrábať aj ďalšie štyri retro hry, ktoré sa nazývajú Kuličník, Cézarky, Žralovci a Inujitka.
Ako dokážeš podnikanie skĺbiť so starostlivosťou o rodinu?
Keď sú deti v škole a škôlke, môžem sa venovať hrám. Vo chvíli, keď ochorejú, odložím svoju prácu a doženiem ju v noci alebo cez víkend, čo by v klasickom zamestnaneckom pomere nešlo. Musím síce tvrdo makať, ale som na to zvyknutá. Moja práca je flexibilná, takže keď ma deti potrebujú, venujem sa im.
Vyzerá to tak, že neľutuješ svoje rozhodnutie dať sa na podnikanie.
Vôbec nie, som strašne rada, že som sa rozhodla byť na voľnej nohe. S deťmi je zamestnanecký pomer ťažký. Dostanú kiahne a štrnásť dní by som nemohla do práce. Zbláznila by som sa z toho. Do podnikania zapájam aj deti. Často mi pomáhajú baliť krabičky, chodia so mnou na poštu a testujú so mnou hry. Keď sa fotíme alebo ideme do televízie propagovať retro hry, beriem ich so sebou. Ide o hravé podnikanie, do ktorého deti patria, a preto nie je veľmi ťažké túto prácu skĺbiť s ich výchovou.
Nemajú tých hier tvoje deti už dosť?
Niekedy už toho naozaj majú „plné kecky”. Keď niekde vytiahnem skákaciu gumu, že ich s ňou chcem odfotiť, nechce sa im zase pózovať a skákať. Našťastie už nie sme jediní, kto prebúdza retro hry. V obchodoch sa pomaly začínajú objavovať gumy na skákanie, guličky na pinkanie alebo povrázky na preberanie.
My sme však jediní, ktorí sa tomu venujú naplno, nakrúcajú videonávody a píšu obsah zadarmo. Vďaka tomu ma nedávno oslovilo nakladateľstvo Albatros, aby som napísala knihu o retro hrách, čo bola pre mňa obrovská výzva. K práci a deťom ešte mnoho mesiacov písať knihu nebola vôbec sranda. Môj muž sa v priebehu písania bál, že to nezvládnem. Začala som sa z toho zosypávať a trpela migrénami. Na konci písania knihy som bola už na pokraji svojich síl.
Veľmi ďakujem svojim deťom a manželovi, že to so mnou zvládli. Bez mojej rodiny, ktorá ma podporila, by to nešlo.
Foto: Eliška Slováková
Dokázali deti pochopiť tvoju dočasnú vyťaženosť?
S manželom deťom o podnikaní veľa rozprávame, snažíme sa im objasniť jeho výhody a nevýhody. Myslím, že pre mňa majú pochopenie.
Zatiaľ si hovorila iba o výhodách, ktoré podnikanie prináša. Aké sú jeho nevýhody?
Veľká neistota. Musela som si vybudovať sebavedomie. Keď som bola zamestnanec, myslela som, že je to pre mňa jediná cesta, netúžila som ísť na voľnú nohu a vyrábať polozabudnuté hry. Skoro nikto predo mnou tieto produkty nevyrábal, išla som do neznáma. Nevedela som, či sa tým uživím. Zamestnanci majú istotu, že dostanú každý mesiac rovnaký plat. Ja nie.
Mala si chuť s tým niekedy seknúť?
Naposledy som sa naštvala, keď sa mi nepodarilo vyrobiť novú hru do Vianoc. Investovala som veľa peňazí do preberania povrázkov a podarilo sa mi hru vypustiť von až tento rok vo februári. Hádzala som po obývačke krabičkami. Kričala som na ne a všade po byte lietali povrázky. Zaujímavé bolo, že ma vypočuli a dobre sa predávali. Ja tie hračky beriem ako nerozmaznané deti.
Nesamostatného potomka by som viedla za ruku a nastavila by som mu nízku cenu, aby si ho kupovalo viac ľudí, ale vo výsledku by nešlo o kvalitný produkt. Moje hry sú iné: dlho ich testujem, potom spisujem návody, tvorím ich celé mesiace, veľa práce odvedie náš grafik a ilustrátor. Keď ich vypustím do sveta, musia byť najlepšie, aby boli životaschopné.
Veľa ľudí šokujú naše ceny, pretože guľôčky sa pred tridsiatimi rokmi predávali za oveľa menšie peniaze, guma z teplákov bola zadarmo a povrázok tiež. Lenže vtedy sme nepotrebovali návody, dnes sú srdcom každej našej hry. Ceny mám nastavené tak, aby moje podnikanie prežilo, ja som mohla testovať hry, písať o nich zadarmo články a nakrúcať videá.
Foto: Eliška Slováková
Dokážeš svojim podnikaním uživiť rodinu?
Uživím tým zatiaľ iba seba.
Odporučila by si matkám na materskej dovolenke alebo po nej, aby podnikali?
Ide o samovražednú a nebezpečnú misiu. Z bezpečného mesta sa vydávate do džungle, kde ten svet funguje úplne inak. Podnikanie bolí a musí za vami stáť celá rodina. Musela som sa zmeniť a naučiť sa množstvu nových zručností. Nemohla by som podnikať, keby som si málo verila. Musím dôverovať svojim snom a víziám. Že má zmysel prebúdzať staré hry. Hovorím si herný archeológ.
Ako si k tomu názvu prišla?
Vykopávam hry zo zaprášených hrobov. Odovzdávali sa z generácie na generáciu, ale stratili sme ich vo chvíli, keď sa objavili telefóny, tablety a počítače. Ľudia sa prestali hrať, piesok času hry zasypal a ja ich s lopatkou vyhrabávam. Dáva mi to zmysel, pretože išlo o hry môjho detstva a bolo mi za nimi smutno.
Vedieš deti k tomu, aby chodili von a nepoužívali elektroniku?
Keď nebudem počítať polrok, ktorý som intenzívne zasvätila svojej knihe, vonku sa hráme. Dcéra má mobil, ale skoro vôbec ho nepoužíva. Rozhodne nie sme žiadni alternatívni rodičia, no keď syn používal tablet častejšie, začal na ňom byť závislý. Vo chvíli, keď sme ho synovi vzali, plakal, triasol sa a nevedel, čo so sebou má robiť.
Povedali sme deťom, koľko času strávia vonku, toľko sa budú môcť hrať s tabletom. Deti zmizli na päť hodín von, samé chodili po našej štvrti v Prahe a to ich začalo tak baviť, že už o tablet veľký záujem nemali.
Nebála si sa, že sa im niečo stane, keď si ich vypustila von samotné?
Poriadne som sa bála. Dcéra má deväť a syn sedem rokov. Ide o veľkú tému, ktorej sa venujem aj v časti mojej knihy. Riešim tam, prečo dnešné deti nechodia von a či je pre nich svet taký nebezpečný, ako si rodičia myslia.
Čo si o tom myslíš ty?
Myslím, že svet na internete je oveľa nebezpečnejší než vonku. Predátori si tam rýchlo dokážu obmotať deti okolo prsta. Vonku je pre nich ťažšie deťom ublížiť, pretože sa tam nachádza veľa ľudí. Oveľa nebezpečnejšie sú napríklad autá.
Podľa mňa je lepšie, keď si deti svet ohmatajú samy a naučia sa v tom nebezpečenstve pohybovať.
Vysvetľujem im, že svet je dobrý aj zlý a na čo by si mali dávať pozor. Rozhodne si nemyslím, že za každým stromom stojí pedofil a chce im ublížiť.
Veľa rodičov sa strašne bojí vypustiť deti von a tvrdia im, že svet je smrteľne nebezpečné miesto. To spôsobí, že sa budú báť chodiť von a to ja nechcem. Som pyšná na moje deti, že idú samé von a zvládnu to. Dokonca nám občas aj nakúpia jedlo, vždy niečo dostanú od predavačov, takže majú radosť.
