Hovoriť s nimi pravdivo a jednoducho
Deti vnímajú pocit bezpečia sprostredkovane cez nás, svojich rodičov. Ak nedostávajú od nás adekvátne informácie, tak si ich iba domýšľajú a dotvárajú z toho, čo vnímajú, vidia a počujú okolo seba, z televízie, z útržkov rozhovorov dospelých, z internetu. Takéto informácie im však často neposkytujú oporu, ale naopak, môžu zvyšovať ich pocit strachu a osamelosti.
Môžu byť zahltené negatívnymi informáciami. Deti predškolského veku si takéto útržkovité a katastrofické scenáre môžu poskladať do mimoriadne hrozivého obrazu sveta. Okrem toho môžu mať pocity viny za situáciu, ktorá sa práve odohráva, aj keď nám to môže znieť akokoľvek absurdne.
Deti sa teraz s nami potrebujú rozprávať viac ako kedykoľvek predtým. Potrebujú od nás, aby sme im pravdivo a jednoducho vysvetlili to, čo sa práve deje. Aj my dospelí sa teraz ťažko orientujeme v prívale informácií. Svet sa odchýlil zo stereotypu každodennosti.
Pravidelný režim a zvyky znamenajú istotu
Preto je dôležité pokúsiť sa vrátiť alebo udržať primeraný režim a rodinné zvyky. Menia sa bežné povinnosti ako škola, škôlka, práca.
Rodina, ale aj jednotlivci potrebujú dať zmysel svojmu dňu, týždňu, najbližším mesiacom. Práve rodina a jej vnútorné bezpečie dáva deťom pocit istoty.
Ako by to teda mohlo vyzerať? Rodina by si mohla vyčleniť čas na rodinný kruh a otvorene sa spoločne porozprávať o tom, že nikto nevie, ako dlho bude tento stav trvať, že je teraz dôležité byť si vzájomne oporou a naplniť svoje dni starostlivosťou o seba navzájom.
Rodina by sa mala dohodnúť na nejakom dennom režime, ktorí všetci budú dodržiavať. Každý by tam mal mať svoje povinnosti, ktoré sú prínosom pre všetkých, každý by tam mal mať nárok na svoj čas osamote, na spoločné zážitky, na záľuby, ktoré sa dajú realizovať doma, na učenie.
Deti by mali mať predstavu, ako asi bude vyzerať deň v rodine, čo ich čaká, koľko je tam povinností, koľko oddychu. Koľko času bude rodina tráviť spolu a pri akých aktivitách. Je prospešné sa dohodnúť na obmedzení sledovania diania z médií.
A rodina by si mohla dohodnúť ešte svoj spoločný cieľ, na čo by chceli tento čas doma využiť. Napríklad spoločne niečo opraviť, urobiť poriadok v byte, vytriediť hračky, naučiť sa novú spoločenskú hru, prečítať si spolu knihu.
Jednoducho, spoločne zrealizovať nejaký svoj rodinný projekt. A na papier si rodina môže napísať spoločnú pozitívnu víziu: napríklad, čo môže táto nová situácia priniesť do ich rodiny, v čom je pre nich príležitosťou, čo sa z nej môžu naučiť, v čom ich obohacuje? Čo je pre rodinu teraz dôležité a v čom sa to zmenilo oproti situácii, keď tu nebol koronavírus?
Prinášať pozitívny pohľad na túto náročnú situáciu môže byť pre deti významným motivačným činiteľom.
zdroj: freepik
Vnímať reakcie dieťaťa a nepreťažovať ho
Ako sa s dieťaťom rozprávať o koronavíruse je závislé od veku dieťaťa. Čím je dieťa staršie, tým môžu byť informácie, ktoré mu poskytneme podrobnejšie a rozsiahlejšie. Závisí to aj od dieťaťa samotného, je dobré sa držať zásady, že netreba hovoriť viac, ako dieťa zaujíma.
Ak dieťa niečo nezaujíma, alebo prestane počúvať, môže to znamenať, že je to naň priveľa, alebo že sa chráni pred informáciou, ktorá by pre neho znamenala ohrozenie.
Rodič by mal spozornieť a dieťa nepreťažovať v túžbe všetko mu vysvetliť. Hovoriť radšej menej a stručne, nechať priestor dieťaťu na jeho otázky: čo ho zaujíma, čomu nerozumie a čoho sa bojí.
Ak má strach, vyjadriť mu porozumenie, nezľahčovať ho, nepopierať a podporovať dieťa v hľadaní riešení, čo mu jeho strach pomôže zvládnuť.
Napríklad ak má strach, že sa nakazí, tak sa s ním skúsime pozrieť na to, čo môže samo urobiť pre to, aby neochorelo. Ako sa môže chrániť, prečo je dôležité si umývať ruky, nosiť rúško. Môžeme spoločne premýšľať nad tým, ako môžeme pomáhať telu, aby ostalo zdravé a silné, ako si posilniť imunitu (napríklad ranná rozcvička, spoločné zdravé varenie, prechádzky v lese na dobrom vzduchu…).
Nakreslite si vírus!
Dieťa môže mať strach zo samotného vírusu, je to niečo veľmi abstraktné, a teda hrozivé. V tom prípade si s ním môžeme nájsť fotky vírusu, vysvetliť, aký je veľký, spolu ho nakresliť. A k nemu nakresliť napríklad veľké, silné ľudské telo, ktoré s ním môže bojovať.
Môžeme si spolu pozrieť rozprávku Bol raz jeden život, kde je presne vysvetlené, ako biele krvinky s vírusmi bojujú a čo im pri tom pomáha.
Môžeme si spoločne s dieťaťom čítať encyklopédie o ľudskom tele, vysvetliť si, ako funguje a čo potrebuje k tomu, aby fungovalo správne.
Dieťa by si malo uvedomiť, že tomuto vírusu nie je vydané napospas a že je veľa možností, ako si s ním poradiť, aj keby ochorelo, a že už teraz sa môže samo pričiniť o to, aby sa mu nevystavovalo.
Niekedy ale deti k svojmu strachu nemajú prístup na vedomej alebo verbálnej úrovni, nevedia nám ho pomenovať. Ako vtedy môžeme zistiť, že je u nich prítomná zvýšená úzkosť? Môžu byť nepokojnejšie, aktívnejšie, viac vzrušivejšie, agresívne, „neposlušné“, alebo, naopak, utiahnutejšie, smutnejšie, uzavreté do seba.
Ak sa vaše deti prejavujú netypicky, tak ako ich bežne nepoznáte, môže to byť následkom zvýšenej úzkosti. Nemusíte prísť na presný dôvod ich strachu, môže to byť iba následok aktuálnej situácie.
Nie je jednoduché pre nikoho zo dňa na deň prijať také veľké zmeny, ako sa práve dejú. Je prirodzené, že deti môžu na ne reagovať zvýšenou citlivosťou a nepokojom.
Dôležité je, že si to vy ako rodič uvedomíte a budete venovať dieťaťu zvýšenú pozornosť a ako rodina mu poskytnete bezpečný prístav. Samozrejme, je na to potrebný čas a trpezlivosť voči sebe aj deťom. Chce to popracovať aj na svojich vlastných strachoch.
Prečítajte si aj náš článok Deti a koronavírus: ako sa chrániť + tabuľka symptómov.
Autorka: Mgr. Katarína Šurdová
Liečebná pedagogička, psychoterapeutka pracujúca v súkromnej poradenskej praxi a mama päťročného Krištofka. Rada sprevádza ženy na ich objavnej ceste k sebe a materstvu.
