Ako sa z právničky stane oceňovaná fotografka?
Postupne. Vlastne ma naštartovala druhá materská. Predtým som na to vôbec nemyslela. Fotenie bolo moje hobby, jedno z mnohých a rozhodne nie to najväčšie. Než som nastúpila na druhú materskú, začala som byť v tej korporácii, kde som pracovala 15 rokov, nespokojná.
Čo sa stalo?
Veľa mi to dalo, som vďačná za všetky tie skúsenosti, ale pretože už som mala syna, bolo pre mňa veľmi ťažké skĺbiť prácu a starostlivosť o neho aj o domácnosť. No, veď to všetky poznáme. Môj muž veľa pracuje, takže nejaké férové delenie povinností od neho čakať nemôžem.
Zdroj: Jana Fasungova Photography
Ono to tak má málokto, pokiaľ viem…
Presne tak. U nás to bohužiaľ nejde nastaviť ani 70:30. Uvedomila som si, že už s jedným dieťaťom som to zvládala s vyplazeným jazykom. Keď som sa vrátila z materskej späť do pôvodnej práce, bola som najprv nadšená. To je super, ten sociálny kontakt, mám späť svoju prácu, a dokonca mi za ňu platia! Ale po pár rokoch prišla únava a kríza. Tá bežná denná logistika je hrozne vyčerpávajúca. Zo škôlky na tréning, potom ešte nakúpiť oprať, navariť…
A čo bol ten zlom?
V práci nás presťahovali do inej budovy a dali nás do open spaces, čo pre mňa bolo veľmi ťažké. Zaviedli prísny dochádzkový systém na kartičky. Ja som tam pracovala roky a svoju prácu si viem urobiť rýchlo. Za to by som chcela nejaký benefit, dlhšiu pauzu na obed alebo možnosť odísť skôr. Takto mi to prišlo dehonestujúce. Buď mi zamestnávateľ verí, alebo nie. Skrátka sa to začalo kumulovať, prišli zdravotné problémy…
Zdroj: Jana Fasungova Photography
Nástup na druhú materskú teda musel byť úľavou…
V podstate áno, dala som sa zdravotne dokopy, oddýchla si. Zamerala som sa iným smerom, materská bola v istom zmysle také vyslobodenie. Ale vedela som, že musím niečo vymyslieť, pretože do toho kolotoča už sa vrátiť nechcem. Nakoniec to prišlo prirodzene. Začala som fotiť dcéru. A kamarátky ma začali prosiť, nech odfotím aj ich deti.
Kedy ti napadlo, že by to mohlo byť to pravé?
Raz som fotila dieťa jednej známej vonku v parku a keď som jej poslala fotky, reagovala na to otázkou: „Ty si profi fotografka?” A vtedy to urobilo „cink”. Keď sa to ľuďom tak páči a mňa to baví, možno, že toto je tá cesta. Tak som začala rodinou, niekto chcel nafotiť koncert… Potom som fotila kolegyňu právničku, ktorá potrebovala seriózne fotky. A neskôr mi napadlo skúsiť ešte niečo.
Nejaké umenie?
Áno. Povedala som jej: „Počúvaj, tu v tej kaviarni majú taký pekný tyrkysový stolík, čo keby si si na neho ľahla?” A ona je pre každú srandu. Podarili sa nám super fotky. A tie som poslala do Vogue.
Prosím?
Taliansky Vogue má takú platformu pre fotografov, kde si môžeš budovať portfólio a kde vyberajú to najlepšie z celého sveta. A oni mi tie fotky hneď uverejnili. To bol veľký impulz a povzbudenie. Do tej doby som nevedela, či by som medzi profíkmi obstála, pretože som bola úplný samouk.
Ani s tými technickými vecami ti nikdy nikto neradil?
Absolvovala som niekoľko kurzov portrétnej fotografie a stále je čo zlepšovať. Takže naďalej navštevujem nejaké workshopy. Robím rôzne veci, ale mojou srdcovkou je umelecká fotka. Tá kolegyňa z tyrkysového stolčeka je taká moja múza. Je to dospelá žena, má 37 rokov a nie je to žiadna typická modelka. A každý, kto je ochotný so mnou ísť do umeleckých experimentov, mi robí radosť. Hrozne ma to nabíja a zároveň si môžem organizovať čas, ako potrebujem.
Zdroj: Jana Fasungova Photography
Pracuješ teda menej než kedysi?
Niekedy možno rovnako, ale pracujem tak, ako mi to vyhovuje. Ráno, v noci, môžem si to prispôsobiť. To by som zavretá v kancelárii nemohla.
Tvoja dcéra má teraz tri roky. Za tú dobu si stihla získať aj medzinárodné ocenenie, vystavovala si v Amerike…
Posielala som fotky do rôznych súťaží a v Amerike to bola kurátorská výstava, na ktorej si kurátor z fotografií z celého sveta vybral aj moju fotku. Takže to nebola moja sólo autorská výstava, ale samozrejme mi to urobilo veľkú radosť.
Do jednej súťaže som poslala fotku z našej obývačky, keď zasvietilo slnko na môjho otca a moju dcéru. Utekala som pre foťák a rýchlo to cvakla, pretože to bolo úžasné. Ďalšiu súťaž vyhrala moja fotka z predsiene.
To znie, ako keď to sypeš z rukáva ako nič.
Vždy sa smejem, keď ľudia riešia hlavne techniku. Fotka je pre mňa predovšetkým estetická záležitosť. Myslela som si, že to tak vníma väčšina ľudí. Ale mnoho ľudí rieši hlavne to, či je fotka ostrá. Pre mňa je najdôležitejšia emócia. U nás sa stále riešia pravidlá, aby na fotke nechýbali končatiny, aby orezy boli presne také a také a to je pre mňa hrozne obmedzujúce. Pretože než toto všetko vyriešiš, ten moment je preč.
Trebárs fotky Annie Leibovitz porušujú všetky tieto pravidlá. Na každej tretej fotke niekomu chýba ruka alebo noha.
Nie je to rozpor medzi ženským a mužským prístupom k veci? Predsa len poznáme viac mužov fotografov.
Neviem. Ale máš pravdu, že väčšinou sú to muži, ktorí majú ten technický prístup. Bola som na workshope Nikonu, kde som si bola prevziať spomínanú cenu. Ten kurz viedla česká fotografka Lucie Vysloužilová ako jediná žena a okrem nej pre Nikon vedie školenia 15 mužov.
Vtedy mi docvaklo, že je to paradox, že v takto umeleckej záležitosti prevláda pohľad len jednej polovice populácie. Je to veľká škoda, pretože si myslím, že je dôležité dať rovnaký priestor ženskému, ako aj mužskému pohlaviu na fotenie a fotku ako takú.
Muži a ženy vnímajú fotografiu a estetiku každý po svojom a môžu sa navzájom veľmi obohacovať. Povedala som o tomto mojom postrehu organizátorom kurzu a oni mi potom ešte písali, že nad tým veľa premýšľali a že zvažujú osloviť aj ďalšie české fotografky, aby pre Nikon robili workshopy. To má veľmi potešilo. Ja mám mužov rada, ale tie príležitosti by mali byť vyvážené. Nielen v tejto oblasti.
Myslíš si, že by sa ženy na fotkách mali zobrazovať reálnejšie a nie ako vyretušované bábiky?
Áno. A v tom talianskom Vogue to milujú. Milujú vrásky, znamienka. Surové fotky, všetko priznané. Čo je super.
Zdroj: Jana Fasungova Photography
Čo by si poradila mamičkám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii, ako ty pred tromi rokmi?
Dôležité je byť aktívna, hľadať príležitosť. Pokiaľ už majú nejakú ideu, pocit, že vedia, čo by chceli robiť, nech za tým idú. V materstve sa prebúdza inštinkt. Ja som si predtým žiadny inštinkt ani neuvedomovala. Náš životný štýl mu napokon príliš nesvedčí. Keď sa ti narodí dieťa, každý ti hovorí, čo máš robiť.
A ty si musíš uvedomiť, že je to tvoje dieťa a musíš počúvať seba, svoj vnútorný pocit. Vtedy som spoznala, že keď mi niečo hovorí, že takto to mám urobiť, že je to dobre.
A to platí aj pre všetko ostatné. Možno že toto nie je moja finálna stanica, možno, že o pár rokov budem niekde inde. Ale človek by mal ísť za tým, kam ho to vedie.
To je pekné, že to hovoríš. Často sa mi stáva, že inštinkt neuposlúchnem, zaženiem ho a správam sa „racionálne”. Väčšinou to potom ľutujem.
Presne tak a myslím si, že je to spolu so sebavedomím jedna z najdôležitejších vecí, ktorú mi materstvo dalo. Človek si uvedomí, že dokáže vyriešiť všetko. Aj preto som si vyjasnila priority a rozhodla sa nevrátiť sa do svojej pôvodnej práce.
Na druhej strane, nepáči sa mi, že keď žena porodí, celý svet ju prestane vnímať ako ženu, ale zredukuje ju len na matku. Mňa definuje celý rad vecí, vlastnosti, skúsenosti, svetonázor a moje materstvo je len jedna z nich. Keď ma v pôrodnici oslovoval doktor „rodička”, myslela som si, že vyskočím z kože.
Zdroj: Jana Fasungova Photography
Je skvelé, že vďaka ľuďom ako si ty, sa to začína pomaly meniť.
Určite sú aj ženy, ktoré sú ako „len” matky spokojné a myslím si, že by sme mali byť tolerantní. Nesúdiť rozhodnutia, ktoré iné ženy robia. Že chce niekto po dvoch rokoch na materskej do práce, že niekto nedojčí, že chce zostať s deťmi doma.
Každý sme v inej situácii a máme iný príbeh. Ja som išla po prvej materskej do práce po dvoch rokoch a vypočula som si rôzne veci.
Navyše často tie mamičky nemajú na výber.
Áno, keby bolo viac príležitostí napríklad na čiastočné úväzky, ženy by určite išli radi do práce, aby neboli tak izolované od spoločnosti a frustrované. Čo je veľká škoda.
A mám vyskúšané, že keď som spokojná ja, je spokojná celá rodina.
Pritom každá matka vie, že matky sú mimoriadne výkonné a efektívne. Ja napríklad už vôbec nepozerám na televíziu, mám iné priority.
Autorka: Natálie Veselá
Krotiteľka písmeniek, milovníčka hudby, piva, beletrie a neplánovaných ciest s nejasným cieľom. Editorka, novinárka a hlavne matka deväťročného Jáchyma je presvedčená o tom, že rodičovstvo je ten najlepší kurz osobného rozvoja, sebaovládanie, bezpodmienečnej lásky, tolerancie a čierneho humoru. A taká by podľa nej mala byť aj Promama.
