V podstate úplne normálne. Ako všetko na tomto svete to má svoje klady aj zápory. Rodičia jedináčikov čelia iným situáciám, s ktorými sa musia popasovať.
Keď „ďalšie“ jednoducho nebude
„A kedy bude braček alebo sestrička?“ To je asi jedna z najčastejších otázok, ktorým čelí mama jedináčika. Akoby mať ďalšie dieťa bola pre mamu svätá povinnosť. Každá z nás má však právo voľby.
Niekedy sa rodičia jednoducho necítia na to, aby priviedli na svet ďalšie dieťatko a je to úplne v poriadku. Ale dôvody môžu byť aj úplne pragmatické.
Nikomu nie ste dlžní. Ani vášmu prvému dieťaťu, ani starým rodičom, ktorí sa nevedia dočkať ďalšieho kočíkovania. Neraz sú však za absenciou dieťaťa oveľa intímnejšie a bolestivejšie dôvody:
„Syna sme počali na prvý šup. Nikdy som nechápala ženy, ktoré si sledujú plodné dni, merajú bazálnu teplotu a robia všetko preto, aby otehotneli. Ich snaženie mi prišlo smiešne. Najmä keď som videla, koľko síl a energie vkladajú do nezmyselných internetových diskusií. Keď mal malý Miško 2 roky, s manželom sme sa rozhodli, že je najvyšší čas postarať sa mu o brata alebo sestričku. No tá akosi neprichádzala. Počas šiestich rokov snaženia som vyskúšala všetko. Od čajov, cez liečiteľov, doktorov až po umelé oplodnenie. Všetko bezvýsledne. Najviac mi pomohlo, keď som vnútorne prijala túto situáciu. Dnes má Miško 9 rokov, je to šikovný chlapec a taktiež sa zmieril s tým, že nebude mať súrodenca. Ak sa ma niekto pýta, kedy bude ďalšie, odpoviem, že to určite nie je jeho vec,“ tvrdí Timea, ktorá si už prestala dávať pred ústa servítku. „Aká otázka, taká odpoveď,“ dodáva.
Dieťa nie je stredobodom celého vesmíru
Rodičia, ktorí vychovávajú len jedno dieťa, stoja pred viacerými výzvami. Prvou je nepostaviť svoju dcéru či syna na piedestál. Ak ho tam postavíte, len ťažko neskôr pochopí, že celý svet sa nebude krútiť len podľa neho.
Je normálne, že o jediné dieťa sa bojíme oveľa viac, pretože je to človiečik, ktorému od narodenia dávame všetku našu lásku, voľný čas a pozornosť. No dieťa by sa malo naučiť, že nie všetky situácie v živote sa budú rozvíjať tak, ako to chce ono: „Keď mala Mia štyri roky, začala sa nás pýtať, prečo nemá sestričku. Chodila do škôlky, v ktorej všetky deti mali súrodenca. Závidela im, vyčítala nám, že sa nemá s kým hrať. Ďalšie dieťa sme nechceli, a to najmä preto, že tehotenstvo s Miou bolo pre mňa veľmi zdravotne náročné. Prejavila sa u mňa ťažká forma preeklampsie a ja som viac nechcela riskovať. Dcérine výčitky som si však zobrala k srdcu. Snažila som sa s ňou stále hrať, i keď som bola absolútne vyčerpaná z novej práce. Dcéra si to užívala, no ja som časom zistila, že takýmto spôsobom mnou iba manipuluje. To, že nemala súrodenca, používala na to, aby dosiahla svoj cieľ,“ spomína Linda.
Preto ak dieťa vyrastá samo, skúste mu vysvetliť všetko tak, ako to je. Ak máte vy súrodencov, hovorte mu o tom, aké to bolo, keď ste spolu vyrastali. A nebojte sa mu povedať aj o pozitívnych, ale aj o menej pozitívnych príkladoch.
Súrodenec dokáže byť skvelým parťákom, no zároveň nikde nie je zaručené, že spolu budú dokonale vychádzať. Takéto vzťahy sú skôr výnimkou. Deti musia vyrásť a dozrieť, aby dokázali naplno oceniť kvalitu súrodeneckých vzťahov.
Nemajte naň prehnané nároky
Neraz sa stáva, že svoje nesplnené sny a nádeje rodičia vkladajú práve do potomkov. Najmä jedináčikovia často vycítia tento tlak zo strany rodičov či prarodičov. Ale dieťa je dieťa. Samostatná bytosť, ktorá má právo aj na svoje sny, aj na omyly.
Ak vychovávate len jedno dieťa, skúste mu zdôrazniť, že je dôležitejšia radosť z vykonávania nejakej činnosti než dosahovanie prvenstva vo všetkých oblastiach. Jedináčikovia mávajú často pocit, že sa musia zavďačiť blízkym, ktorí im venujú veľa pozornosti. Preto ich skúste odľahčiť od tohto bremena.
Na druhej strane, ako uvádza portál New York Times, jedináčikovia naozaj bývajú inteligentnejší a sebavedomejší. Vyplýva to zo záverov dlhoročného výskumu Univerzity v Texase. Súvisí to najmä s tým, že vyrastajú medzi dospelými a veľa času trávia rozhovormi s nimi, alebo počúvaním ich rozhovorov. Rovnako sú zvyknutí tráviť nemálo času aj osamote a mnohí si ho vypĺňajú čítaním.
Jedináčik nie je osamelý
Ani dieťa, ktoré vyrastá samo, nemusí trpieť nedostatkom sociálnych kontaktov. Od mala je mu venovaná zvýšená pozornosť a jeho rodičia neraz robia všetko preto, aby mu zabezpečili prítomnosť kamarátov. „Náš syn sa v škôlke adaptoval pomerne dobre,“ spomína si Martina na škôlkarské začiatky svojho syna. „Jediné, s čím mal problém, bolo to, keď mu iné deti vytrhávali hračky z rúk. Na to naozaj nebol zvyknutý. Avšak máme medzi sebou otvorený vzťah založený na vzájomnej dôvere. Keď sa mi s tým zdôveril, spoločne sme našli riešenie,“ dodáva.
Jedináčikovia sú uchránení od súrodeneckej rivality, nekonečných hádok a sporov, ktoré našťastie nezvyknú mať dlhé trvanie. Musia sa však popasovať s bežnou detskou rivalitou v inom prostredí a kolektíve detí.
Ľútosť tu nemá miesto
„To ti nie je ľúto, že vyrastá sám?“ Aj to je ďalšia z netaktných a pomerne častých otázok, ktorým čelia rodičia jediného dieťaťa.
Treba si uvedomiť, že samota nie je synonymum osamelosti. Človek môže byť v dave ľudí, no napriek tomu sa môže cítiť osamelo.
Naopak, jedináčik sa od mala učí, že stráviť pár chvíľ osamote je v skutočnosti veľká výhoda. „Vyrastala som so šiestimi súrodencami. Milujem každého z nich. No najmä v komplikovanom tínedžerskom veku by som dala všetko za kúsok súkromia a samoty. Súrodenci ma na jednej strane veľa naučili. Vďaka nim viem robiť kompromisy, riešiť hádky či prispôsobovať sa mnohým nečakaným situáciám. Avšak na druhej strane som si bola v detstve viac vedomá toho, aká cenná môže byť samota,“ zdôveruje sa Martina, ktorá vyrastala v trojizbovom byte.
Väčšina jedináčikov preto čas osamote nevníma ako strašiaka, ale ako prirodzenú súčasť života. Keďže nie vždy je k dispozícii partner na hranie, vedia si vymyslieť kadečo. A tým sa cibrí aj ich fantázia a kreativita.
Hranice musia byť nastavené
V spoločnosti doposiaľ panuje názor, že takmer všetci jedináčikovia sú rozmaznané decká, ktoré nevedia, čo so sebou. Môže to tak byť, ale nemusí.
Je však pravdou, že jediné dieťa v rodine sú jej členovia predsa len náchylnejší rozmaznávať. Aby to tak nebolo aj v prípade vášho jediného syna či dcéry, je nastavenie hraníc nevyhnutnosťou. Každé dieťa musí vedieť, čo je prípustné a čo už nie a definovanie hraníc je na rodičoch.
Proces definovnia hraníc sa, pochopiteľne, časom a vekom dieťaťa vyvíja a mení, ale ak si dieťa zvykne, že neexistujú žiadne obmedzenia, vychováte z neho práve neznesiteľného rozmaznaného človeka, ktorý bude mať problematické vzťahy s okolím.
Tip od nás
Téma, ktorá je stále tabu – pocity matky, ktorá sa v materstve nenašla. Aké sú a ako s nimi pracovať? Prečítajte si!
Doprajte si čas len pre dospelých
Jedináčik sa síce cíti prirodzene v prítomnosti dospelých, no netreba zabúdať, že je ešte stále dieťaťom. Rodičia potrebujú stráviť aj čas bez dieťaťa, osamote. „Naša dcéra chcela absolútne všetko robiť spolu so mnou a manželom. Pozerať večerný film, chodiť po úradoch či zapájať sa do rozhovorov, ktorých obsah by len zbytočne zaťažoval detskú hlavičku. Stálo nás to veľa síl a vysvetľovania. Dlho nechápala, že dieťa je predsa len niekde inde ako my, dospelí. Bolo to náročné obdobie,“ priznáva mamička malej Mišky, ktorá vyrastá ako jedináčik. Keďže nemá okolo seba deti, dospelácky svet vnímala ako to najprirodzenejšie prostredie.
Dnes trávi viac času so starými rodičmi, a tak si môžu jej rodičia vyhradiť viac chvíľ osamote. A to bez výčitiek.
Šťastná matka = šťastné dieťa
Ako sa cíti mama, dieťa raz-dva vycíti. A to bez ohľadu na to, koľko má rokov. Ak ste vnútorne stotožnená s tým, že jedno dieťa je viac než dosť, nedajte sa zlomiť okolím.
Neverte tomu, že nie ste plnohodnotnou mamou len preto, že vaše dieťa nemá súrodenca. „Až pri druhom dieťati zistíš, o čom je materstvo!“ Možno sa aj k vám dostala táto slávna veta.
Nepočúvajte ju. Kvalita materstva sa nedá zmerať počtom detí. Dôležitá ste vy sama. Ak ste vy šťastná, nenechajte sa vyviesť z miery.
Mať jedináčika znamená mať aj viac času nielen na spoločné aktivity, ale aj sama na seba. A nebojte sa, z vášho dieťaťa len preto, že vyrastá samo, horší človek nebude.
Autorka: Michaela Galambošová
Spisovateľka, redaktorka a dobrovoľníčka. Taktiež je obyčajná mamina Grétky, ktorá jej ukázala, aké obohacujúce môže byť materstvo.
