Majka
Pri prvom synovi (pred ôsmimi rokmi) som si ešte v tehotenstve kúpila krásnu šatku na nosenie. Strašne sa mi páčila predstava mať bábätko stále na sebe. Vyzeralo to tak harmonicky, láskyplne, romanticky.
Potom sa bubák narodil. V novembri. Zima, fujavice, vetrisko. Ja, prvorodička, som slávnostne vyšla von, on naobliekaný v otepľovačkách, ja v bunde a na tom všetkom šatka.
To, že to má byť opačne a on má byť pod mojou bundou, mi akosi nedošlo… a kvôli Ferdovmu kriku a nepohodliu sme sa vrátili späť z chodníka pred domom.
Samotné viazanie šatky bolo pre mňa peklo – mala som tvrdú, nezanosenú šatku (však nové, čisté je najlepšie, že áno…) a ešte k tomu obrovskú (veď nech si ju vie dať aj môj muž na seba. Mal ju raz!).
Okrem toho som po pôrode mala problém s kĺbami, čo sa prejavilo tým, že som mala strašne boľavé zápästia. Nevedela som ani tanier držať v jednej ruke, ale šatku som viazať chcela.
A naozaj som nevedela, ako to zaviazať, napriek tréningu s bábikou. Ferdo bol jednoducho oveľa pohyblivejší.
zdroj: archív Promamy
Aj keď som to zase na jar skúsila, skončili sme obaja spotení, on ukričaný, ja nahnevaná sama na seba. A to radšej pomlčím o tom, ako som ho odmotávala, keď som ho chudáka celého červeného vyberala von.
Keď mal Ferdo 3 mesiace, skončili sme teda pri nosiči, Manduce. V nej bol spokojný aj on, aj ja. Tak som nosila aj dcérku. Doma, pri práci, vonku, kdekoľvek potrebovali ony alebo ja.
Dokonca syna som takto nosila ešte keď mal 4 roky zo škôlky, keď som sa ponáhľala s dcérkou v kočíku a nechcela pozerať všetky kamienky po ceste.
Pre mňa je nosenie krásny zážitok, mať bábätko pri sebe ako taký malý spokojný uzlíček, aj keď mama lieta kade-tade, bábo je hojdané a môže spať alebo neskôr pozorovať svet z bezpečia mamininej náruče.
Lus
Nelka bola veľmi kontaktné dieťa, chcela byť stále pri mne a vďaka refluxu bola takmer nepoložiteľná. Okrem toho sa prvé mesiace veľa dojčila a tak bežné činnosti a fungovanie sa pre mňa stávali takmer nemožnými.
Kočík od narodenia úplne odmietala. Hľadala som spôsob, ako sa aspoň v pokoji najesť. Nelku som nosila v nosiči, ktorý sme nakoniec využívali veľmi dlho. Nosenie bola pre mňa novozískaná sloboda.
Dávalo mi možnosť Nelku nepozorovane dojčiť napr. aj na výstave psov, uspať ju kedykoľvek a kdekoľvek, upokojiť ju pri bolení bruška, teplote či nervozite. Mohla som robiť takmer čokoľvek a ísť kdekoľvek. Najmä cesta MHD sa nosením veľmi zjednodušila a nepotrebovala som pomoc.
Pri druhom dieťati bolo nosenie jasná voľba. Už ako maličké bábätko som Samka viazala do elastickej šatky JPMB. Užívala som si ten pocit mať bábätko stále pri sebe a cítiť vôňu jeho malej hlavičky.
Neskôr sme prešli na rastúci nosič, pretože Samko už tak dlho v šatke nespinkával a nosič bol jednoduchší na vykladanie a vkladanie zvedavého dieťatka, ktoré chcelo skúmať svet. Mohli sme tak bez problémov chodiť na výlety aj pre Nelku do škôlky.
zdroj: archív Promamy
Keď sa blížilo leto a Samko už bol začínajúci chodec, kúpila som nám ringsling z úžasnej bambusovej chladivej šatky. Takto som vedela Samka nepozorovane dojčiť i na pláži pri mori. Večer sa najradšej uspával pri dojčení a pohojdávaní, a tak som si ho vedela v RS naviazať do kolísky a uspať.
Samko mal však rád aj kočík a neskôr sme na prechádzky v parku a poobedné spanie využívali práve ten.
Veľa mám sa obáva, že dieťa bude kočík potom navždy odmietať. Ja si myslím, že naplnením blízkosti a pocitu bezpečia, keď bol ešte maličký, mal neskôr väčšiu odvahu a sebadôveru skúmať svet sám a byť aj mimo mňa.
Nosenie bola láska, šatkovanie jednu dobu takmer závislosť (toľko krásnych šatiek existuje!) a na toto obdobie života budem vždy s nehou spomínať.
Lucka
Ja som iba nosila, niekedy aj 12 hodín denne. A mala som iba jednu šatku z bazáru a Manducu (z druhej ruky od susedy a stále ju používam na túry).
Vďaka noseniu má moja dcérka tu najovoniavanejšiu a najvypusinkovanejšiu hlávku na svete.
Nosenie nám dalo slobodu a voľnosť. Kam som mohla ja, mohli sme obe. Žiadne bariéry, žiadny plný kufor, žiadny problém.
zdroj: archív Promamy
Maťa
Ešte v tehotenstve som bola pevne rozhodnutá nosiť čo najviac. Veľa som čítala o kontaktnom rodičovstve a sama som bola veľmi nosené dieťa, hoci „len“ na rukách a s maminou som mala veľmi blízky vzťah.
Kočík sme mali síce tiež pripravený, no nakoniec v ňom bol Miško možno 3 až 5-krát. Narodil sa maličký, a tak som ho v úplnej pohode začala nosiť v poloelastickej šatke JPMB, hoci pre istotu som mala pripravený aj nosič vhodný na nosenie novorodencov (Manducu).
S dvomi veľkými psami sme trávili celé dni v prírode, v lese, drobec sa v šatke dojčil aj spinkal. Nosila som ho v nej aj na pracovné stretnutia, keďže som popri materskej pracovala z domu.
Postupne som objavila čaro rôznych druhov šatiek a podarilo sa mi dostať k niektorým ťažko zohnateľným limitovaným špecialitkám. Manducu som neskôr predala, vystriedali sme aj ďalšie dva nosiče KIBI, ktoré už tiež majú nové majiteľky. Kočík sme hneď po pár mesiacoch, čo naň sadal prach, úspešne predali.
Miško tak bol výlučne noseným a veľmi spokojným bábätkom. Nosila som ho v meste, v prírode, ak som potrebovala ísť do práce, tak išiel jednoducho so mnou. Neskôr zo šatky alebo nosiča objavoval svet, ukazovala som mu predmety, vysvetľovala, spievala…
Zatiaľ môj šatkový „komínik“ utešene rástol. Keď začal Miško chodiť, už sme iba „poponášali“, ale šatka či nosič nás sprevádzali všade, ešte dosť dlho.
zdroj: archív Promamy
Napriek tomu, že túru zo Skalnatého plesa dole na Hrebienok zvládol ako trojročný už po svojich, posledný úsek od Rainerovej po Bilíkovu chatu som ho niesla v nosiči.
Úplne posledný zážitok s nosením mal ako päťročný, keď v nosiči Skaldino už unavený, no stále plný chuti vidieť všetko, absolvoval koncert Aurory a Ride na Pohode.
Nosenie považujem za jeden z najdôležitejších momentov môjho prístupu k synčekovi a jednu z najkrajších vecí materstva. Prispelo k budovaniu nášho veľmi blízkeho vzájomného vzťahu, uľahčilo dojčenie na požiadanie, samoodstavenie a celkový Miškov vývin. Ten pocit, keď máte dieťatko neustále pri srdci je úžasný.
Aj naše budúce “nosičky“ prezradili, prečo ich nosenie detí láka!
Bianka
Dieťa som mala na rukách síce iba raz v živote, ale na nosení ma láka to, že by som nikde nemusela trepať kočík a mala by som drobca stále na sebe.
Len si to neviem predstaviť v horúčave – či by sme neboli obe mokré (vysnívala som si dcéru!).
zdroj: archív Promamy
Barb
Nenosím. Ešte nenosím. Ale až sa k nám ten človiečik niekedy dostane, od Maťky kúpim šatku s makulienkami a určite nosiť budem. Príde mi to ako nekončiace objatie a čistá láska. A zároveň praktické pri práci, varení alebo keď mamu ide poraziť. Tak som si to vysnívala.
Prečítajte si aj náš ďalší článok o nosení detí v šatkách a ergonomických nosičoch!
