Ako na vaše tehotenstvo reagovalo okolie?
Okolie bolo, ak to zhrniem, dosť prekvapené. Nikto, naozaj nikto si nedokázal predstaviť, ako sa starostlivosť o dieťa dá zvládnuť bez zraku. Cítila som zo slov síce obavu, ale nie odmietnutie. Všetci mi medzi riadkami hovorili: „Keď niečo budeš potrebovať, tak ti pomôžeme.“ Ale bolo dosť poznať to prekvapenie. Najviac ma chápali nevidiace mamy a moji priatelia. Od nich som čerpala informácie, ako sa vo všetkom zorientovať bez zraku.
Dostali ste počas tehotenstva potrebnú pomoc a podporu?
Ako sa to vezme, je to náročná otázka. Materiálnu podporu som dostala od svojej rodiny. Pýtali sa ma, čo budem potrebovať a pomohli mi zohnať veci. Psychickú podporu a podporu v role matky som čerpala jednak na internete, jednak na predpôrodnom kurze, ktorý som absolvovala. Nebol to však klasický predpôrodný kurz, ale robilo ho súkromné materské centrum, ktoré neposkytovalo len základné informácie, ale aj to, čo je „pod pokrievkou“.
Pôrod je kapitola sama o sebe. Čo vám najviac pomohlo pri komunikácii s personálom?
Najdôležitejšie pre mňa bolo pripraviť sa na pôrod. Bola som sa pozrieť v pôrodnici, hovorila som s personálom, prezrela som si pôrodné boxy, pýtala som sa na rôzne veci. Dopredu som si vyžiadala papiere, aby som už nič nemusela riešiť, len rodiť. Mala som so sebou dulu, takže tá mi pomohla. Taktiež som mala napísaný pôrodný plán, ktorý bol úplne rešpektovaný. Potom nebola problémom ani komunikácia, pretože sa postupovalo podľa pôrodného plánu. Keď lekár potreboval nejakú zmenu, na všetko sa ma vždy opýtali.
Ako ste sa naučili prebaľovať a robiť všetky nevyhnutné úkony, ktoré si ostatné mamy osvojujú pomocou zraku?
Niečo mi ukázali na kurze, niečo v pôrodnici, ale všetko to potrebovalo cvik. Hmatom sa dá naučiť všetko. Takže som inštruovala sestričku v pôrodnici, ako mi má veci ukazovať a popisovať. Sama som jej hovorila, čo a ako mi má ukázať. Nezainteresovanému to mohlo pripadať ako niečo direktívne. No iba som potrebovala, aby mi sestrička vzala ruky a ukázala, ako mám dieťa chytiť, ako zdvihnúť plienku, kde má byť koniec pod zadočkom, ako mám plienku narovnať, ako zalepiť – jednoducho bod po bode, aby som si všetko mohla ohmatať a zapamätať. Takisto to bolo aj s kúpaním, obliekaním a dojčením. Všetko cez ruky a more a more otázok.
Materstvo matky vycibrí v hľadaní rýchlych a efektívnych riešení. Mali ste nejaké zlepšováky, ktoré vám uľahčili starostlivosť o bábätko?
Nie, nespomínam si. Iné to bolo len v tom, že som sa musela naučiť všetko bez zraku. Materstvo nie je o zraku, ale o pocitoch, inštinktoch, o tom, ako vnímate bábätko, ako ho počúvate a zbytok sa naučíte, pretože nemáte inú možnosť. Príroda nám umožnila porodiť dieťa, ale taktiež ak máte nejaký handicap, mozog je dosť bystrý na to, aby sa dokázal veciam prispôsobiť a tam, kde chýba jeden zmysel, posilniť tie ostatné.
Božena Gogoľáková s rodinou (zdroj: archív B. G.)
Keď začne dieťatko liezť a chodiť, je doslova všade. Akým spôsobom ste mali Nelu „na očiach“?
Keď malá začala liezť, bolo to asi najkomplikovanejšie obdobie, pretože som všade musela byť za ňou. Mala som úplne zodraté kolená. Mali sme dosť veľký byt a behom pár sekúnd bola schopná odliezť do inej miestnosti, takže som liezla všade za ňou. To však znamenalo úplne si zmeniť celodenný program. Doobeda sme sa hrali, keď spinkala, tak som buď tiež odpočívala, alebo niečo robila. Varila som výhradne večer a tiež aj žehlila. Do práčky ešte pri takom šidle cez deň bielizeň dáte, ale nemala som odvahu variť, keď mi dcérka liezla okolo sporáka. Mala som doma ohrádku, ale tú som používala až neskôr. Spočiatku tam nechcela byť a ja som to rešpektovala.
Kočíkovali ste dcérku, alebo ste využili iný spôsob?
Mám jedno heslo: „Nevozte, noste!“ Tým je povedané všetko. Nosenie je nádherná vec. Ste spolu s dieťaťom, dieťa na vás vidí, ste blízko, všade sa vojdete, do autobusu či iných dopravných prostriedkov. Nemusíte riešiť, či vás do električky vezmú, alebo nie. Sadnete si s dieťaťom v nosiči a veziete sa spoločne. Keď malá chcela, tak spinkala, keď nie, tak sa dívala z okna. Ja som jej rozprávala a bolo to fajn. Pre mňa je kočík také nutné zlo. Takmer žiadnu výhodu v ňom ja osobne nevidím. Naslepo sa s kočíkom príliš ísť nedá a keď si dieťa nesiem pred sebou, mám prehľad či spí, alebo je hore. A hlavne, dieťatko je spokojné, že má mamu nablízku, a to žiaden kočík nenahradí.
Čo by ste poradili ženám, ktoré majú nejaké znevýhodnenie a túžia mať deti, no boja sa reakcie okolia?
Neriešte druhých, riešte seba a svoje pocity. Pokiaľ cítite, že chcete mať deti, stať sa môžu iba dve veci – okolie vás podporí alebo nepodporí. My, ženy, máme v sebe ďaleko viac síl, než si teraz dokážete predstaviť!
Autorka: Michaela Galambošová
Spisovateľka, redaktorka a dobrovoľníčka. Taktiež je obyčajná mamina Grétky, ktorá jej ukázala, aké obohacujúce môže byť materstvo.
