Zuzana bola vždy aktívna, energická, obklopená priateľmi, v práci sa jej všetko darilo. S manželom po dieťati dlhšie túžili, obaja mali vyšší vek, jeho príchod preto veľmi vítali.
1. Popôrodné „baby blues“
Pôrod však neprebiehal podľa jej predstáv – hoci sa dôkladne pripravovala, komplikácie pri pôrode spôsobili, že nakoniec bolo všetko inak – pôrodný plán, ktorý si s pôrodníkom naplánovali, nevyšiel, a nakoniec nemohol prísť ani sám pôrodník. Zuzana čelila veľkému strachu o seba i o dieťa.
Ťažko sa jej rozbiehalo kojenie, ale vďaka laktačnej poradkyni to zvládla. Horšie to však bolo s jej telom, ktoré sa po pôrode zotavovalo len veľmi pomaly. Rany sa hojili pomaly, objavovali sa nové komplikácie.
K tomu sa pridával chronický nedostatok spánku, keďže zosúladenie života s vytúženým dieťaťom spolu s komplikovaným začiatkom kojenia si vypýtali svoju daň.
Okolie však Zuzanu poznalo ako úspešnú a veselú ženu, ktorá všetko zvláda. Návštevy, ktoré sa ohlásili, preto očakávali rozžiarenú matku, plnú pozitívnych emócií, ktorá im k žiarivému úsmevu naservíruje i chlebíčky. Zuzana však zápasila nielen s bolesťami, ale aj s komplikovanými emóciami ku svojmu dieťaťu – áno, pociťovala voči nemu lásku, ale zároveň čelila aj pocitom, na ktoré nebola pripravená a o ktoré sa nemala s kým podeliť.
Tip od nás
Strach, či všetko zvládne, smútok za svojou nekonečnou slobodou, pochybnosti o sebe ako o matke, obavy, ako sa vráti do svojej rozbehnutej kariéry…
Periférne vnímala i celý farebný kultúrny a spoločenský život, ktorý, ako sa jej teraz zdalo, stratila už navždy… Celé to skrývať pred návštevami jej uberalo veľa síl, ktorých jej už kvôli dieťaťu mnoho neostávalo.
Keď však prišla Zuzanina najlepšia kamarátka Karin, všimla si, že niečo nie je v poriadku – pod paľbou jej otázok sa Zuzana rozplakala. Karin jej pomáhala, a povzbudila ju, aby do celej veci viac vtiahla aj svojho partnera. To síce nešlo hneď, ale nakoniec sa to podarilo. Po niekoľkých týždňoch pocity strachu a úzkosti takmer zmizli.
Zuzana sa naučila, že k materstvu, tak ako k životu, patria aj iné pocity, než len šťastie, a naučila sa ich zvládať aj s pomocou priateľov a manžela. Postupne zaradila do svojho života aktivity, ktoré boli určené iba pre ňu – kurz maľovania, behanie, neskôr začala pracovať z domu, chodiť do kina.
Som zlá matka?
… Príbeh Zuzany ilustruje, ako môže vyzerať tzv „baby blues“. Na začiatok treba povedať, že „baby blues“ nie je žiadna choroba, žiadna klinická kategória, a väčšinou si nevyžaduje odbornú pomoc. Len zriedka môže prerásť do vážnejších foriem popôrodných komplikácií, o ktorých budeme hovoriť neskôr.
Prejavuje sa tak, že žena – matka cíti silné pocity sklamania, zlyhania, strachu, smútku – pričom nemusia byť prítomné všetky. Tento stav vzniká spolupôsobeným rôznych faktorov – takisto však nie je nutné, aby boli prítomné všetky. Jedným môže byť komplikovaný a nespracovaný pôrod a následné komplikované naväzovanie sa dieťaťa na matku. Vtedy je dôležité, aby mamička mala okolo seba tím ľudí – odborníkov, ktorí rozumejú tomu, čo sa deje, aby ju povzbudili a usmernili, avšak bez akéhokoľvek obviňovania.
Ďalším faktorom môže byť tlak spoločnosti a rodiny, ktorá očakáva, že s príchodom dieťaťa sa musia spájať iba tzv. „pozitívne“ emócie“ – ako radosť a šťastie – najmä u žien, ktoré na dieťa dlho čakali. To však nie je pravda – pretože práve takýmto ženám dieťa zásadne zmení životný štýl. Zdráhajú sa o tom hovoriť, aby neboli považované za „zlé“ či nevďačné matky, a ostávajú so svojimi pocitmi samé.
Veľmi dôležitá je preto pomoc a podpora okolia, ktoré by malo byť vnímavé, empatické.
Keď prídete čerstvú mamičku pozrieť, neočakávajte chlebíčky – naopak – nejaké jedlo prineste. Je namieste tiež citlivo ponúknuť pomoc, ak ju žena potrebuje. Zásadným je však partnerský vzťah, ktorý by mal byť pre ženu podporný a uspokojujúci.
Ako si s tým poradiť?
Ak sa žena dostane do takého stavu, mala by aktívne vyhľadať pomoc a podporu okolia – a to nielen čo sa týka starostlivosti o dieťa, ale aj ohľadom svojich vlastných potrieb. Mala by spomaliť, zastaviť. Citlivo vnímať svoje pocity a potreby.
Následne by mala vyhodnotiť, ktoré z nich, v akej miere a v akom poradí sa dajú v tejto situácii uspokojiť. Je dobré urobiť si v situácii poriadok – lebo práve chaos v prvých týždňoch a mesiacoch materstva môže byť to, v čom sa žena stratí.
Popritom je samozrejme dôležité, aby žena nestrácala kontakt so svojím dieťaťom – pretože ten je samozrejme tiež dôležitý – pre matku i dieťa.
Tip od nás
Je dôležité vrátiť sa k svojim vlastným „zdrojom“ – načerpať energiu tam, kde sa žene načerpať dá – teda nájsť si chvíľu pre seba. Ak sa napr. mamička rada líčila, tak možno jej pri dieťati na to nezostalo toľko času ani príležitostí, ale môže si namaľovať pery, aby sa cítila lepšie.
Alebo ak rada čítala, možno nebude čítať toľko, ale aspoň kde-tu si ukradne pre seba chvíľu – na ihrisku, počas spánku… skrátka, treba nájsť spôsob, ako obnoviť to, čo ženu – matku posilňuje. Kvôli nej samej, i kvôli dieťaťu. A ak k tomu potrebuje pomoc okolia, v prvom rade otca dieťaťa, tak by ju nemala váhať využiť.
Zdroj: freepik.com
2. Popôrodná depresia
Alena v minulosti zakúsila, čo to je depresia – počas štúdia na strednej škole čelila pochybnostiam o svojom vzhľade, držala rôzne diéty, aj sa krátko liečila. Potom sa jej stav zlepšil. Na svoje prvé dieťa sa veľmi tešila, tehotenstvo prežívala ako veľmi spokojné obdobie, užívala si pozornosť manžela i okolia, pripravovala „hniezdo“.
Po narodení dcérky sa však postupne začali vracať jej pochybnosti o sebe, ale aj o ostatných ľuďoch.
Celú vec len zhoršilo, že všetky mamy naokolo jej pripadali vyrovnané, krásne a úspešné, kým ona vo svojich očiach nezvládala ani základné veci, bola stále unavená a nedokázala si odpočinúť ani poriadne pospať. Dcéra mala zdravotné problémy, ktoré si Alena vyčítala, pomoc neprichádzala ani od rodičov, ani od manžela. Mama ju spochybňovala, rovnako ako manžel, ktorý sa stále viac venoval svojej práci.
Alena sa stále viac ponárala do svojich pochybností, ktoré nadobúdali obludné rozmery – vrátili sa jej pochybnosti o jej tele, vzťahu, k tomu sa pridružili pochybnosti o jej schopnosti byť matkou.
Zlá nálada jej postupne zaplavila každú minútu života, nevedela sa z ničoho tešiť, a, čo bolo najhoršie, už ani zo svojej dcéry. Postupne prestala vnímať jej potreby, z čoho bola samozrejme ešte viac nešťastná a zlomená. Tak sa prepadala stále hlbšie a hlbšie do bludného kruhu, až kým nepreležala celý deň v posteli, hoci jej dcéra usedavo plakala vo vedľajšej izbe. Vtedy sa rozhodli príbuzní i Alena, že je najvyšší čas vyhľadať odborníka.
Kedy už treba biť na poplach
Popôrodná depresia je závažný stav, ktorý môže prejsť až do duševnej choroby a následne si vyžaduje odbornú pomoc.
Prejavuje sa podobne, ako tzv. „klinická“ depresia: Prevažujúca smutná nálada, pochybnosti o sebe i svete, chronická únava, neschopnosť tešiť sa, poruchy spánku, stravovania, sexuálneho života, úvahy o samovražde, pričom tento stav pretrváva dlhšie ako pár dní.
Tip od nás
Je dôležité nemýliť si to s bežným výkyvom nálady, smútkom či vyššie spomínaným „blues“ – depresia pretrváva dlhšie a jej najvarovnejším signálom je, že matka sa postupne odpája i od svojho dieťaťa, nie je schopná vnímať jeho potreby, z čoho môže byť následne ešte depresívnejšia.
Pôvod takéhoto stavu je komplexnejší a komplikovanejší, než vyššie spomínané „baby blues“. V niektorých prípadoch však môže pozvoľna prejsť jedno do druhého. Pri takomto stave bývajú v hre aj osobnostné faktory a nezriedka tiež biologické a dedičné faktory v kombinácii s hormonálnymi zmenami.
Tie sú však komplikované – kým tehotenské hormóny z psychologického hľadiska ženu skôr chránia, po pôrode môže prísť spolu s ostatnými spomínanými faktormi k zhoršeniu psychického stavu. Niekedy sa depresia objaví prvýkrát po pôrode, často ale ženy čosi podobné už predtým v živote zažili – hoci v inej forme a intenzite.
Ako si s tým poradiť?
Veľmi dôležité je, aby sa za tento stav nikto – ani žena samotná, ani jej okolie, neobviňovali, ale aby čím skôr vyhľadali odbornú pomoc – psychológa alebo psychiatra. Pretože ak sa depresia nelieči, môže sa prehlbovať a chronifikovať. A nielen na matke samotnej, ale aj na jej vzťahu k dieťaťu môže zanechať nenávratné škody. Popôrodná depresia sa lieči psychofarmakami a psychoterapiou – ideálne ich kombináciou.
3. Laktačná psychóza
Laktačná psychóza je najzávažnejší psychický stav spomedzi všetkých, ktoré sme doteraz spomínali. Niektorí tvrdia, že je vyústením popôrodnej depresie, iní ju vnímajú ako samostatné ochorenie.
Pri laktačnej psychóze nie je v popredí prežívania smútok, hoci na prvý pohľad to tak môže vyzerať – žena sa môže svojmu okoliu javiť apatická, nečinná, smutná. V skutočnosti ale porucha zasiahla už aj jej myslenie, nie „len“ cítenie – čo vyzerá tak, že žena stráca kontakt nie len so svojím dieťaťom, ako je to pri popôrodnej depresii, ale aj s okolitým svetom, s realitou.
Pri laktačnej psychóze nie je v popredí prežívania smútok, žena stráca kontakt nie len so svojím dieťaťom, ale aj s okolitým svetom, s realitou.
To môže vyzerať rôzne a môže to mať aj rôzne štádiá – od jednoduchších, kedy žena „iba“ pociťuje prázdnotu, odpojenie od sveta i dieťaťa, až po rôzne poruchy ako paranoidné myšlienky, bludy, halucinácie. Problém je, že i tieto symptómy prichádzajú postupne a plazivo, preto si ich okolie, navyše v novej situácii okolo dieťaťa, nemusí vždy všimnúť.
Napríklad sa to môže začať tak, že žena má pocit, že nie je dosť dobrá matka, čo vyzerá na prvý pohľad nevinne – postupne ale aj takáto zdanlivo bežná pochybnosť môže nadobudnúť chorobnú hĺbku, keď začne rozprávať o tom, že bude lepšie, pre dieťa i pre ňu, ak nebudú žiť. Postupne sa v týchto chorobných psychotických úvahách bude utvrdzovať.
Pri tejto chorobe je mimoriadne dôležité, aby žena vyhľadala odbornú psychiatrickú pomoc čo najskôr, pretože sama si s ňou rozhodne neporadí.
Tip od nás
Čím skôr sa s liečbou začne, tým pozitívnejšie bude ovplyvnený priebeh celej choroby. Nevyhnutná je liečba psychofarmakami, ktoré sú dnes moderné a veľmi účinné, v niektorých prípadoch je potrebná hospitalizácia.
Laktačná psychóza nie je našťastie nič bežné. Týka sa približne 0,1 % žien. Napriek tomu je dobré vedieť o jej existencii.
Viete, čo všetko je potrebné vybaviť po pôrode? Prečítajte si v našom článku.
Autorka: Mgr. Hana Ševčíková
Klinická psychologička a psychoterapeutka pre deti a dospelých, členka predsedníctva Slovenskej spoločnosti pre katatýmne-imaginatívnu psychoterapiu, v rámci ktorej sa kontinuálne vzdeláva prostredníctvom Slovenskej spoločnosti pre katatýmne-imaginatívnu psychoterapiu a Slovenského inštitútu psychodynamickej psychoterapie. Vedie vlastnú psychologickú prax s ambulanciou vo Vajnoroch, je pravidelnou autorkou knižných recenzií pre Denník N a denník SME. Vždy ma zaujímali ľudia, ich radosti, trápenia, ale hlavne tie sotva postrehnuteľné, ale predsa také dôležité zákonitosti, akými sa utvárajú vzťahy medzi ľuďmi – ako sa človek učí milovať, ako sa vysporadúva so strachom, smútkom, kde a akým spôsobom si dovolí vyjadriť hnev.
