Rečový vývin je proces, ktorý síce najviac púta pozornosť v prvých rokoch života dieťaťa, no rozvoj rečových a komunikačných schopností prebieha celoživotne. Aj v ďalších etapách života pribúdajú nové slová, zdokonaľuje sa písomný prejav, zlepšuje sa porozumenie a podobne.
Čím je charakteristický rečový vývin v predškolskom období?
Typickým znakom rečového vývinu u detí predškolského veku je zrodenie sa rozprávačských, alebo inak nazývaných naratívnych schopností. Jednoducho povedané, ide o objavenie sa schopnosti rozprávať súvisle k jednej téme, napríklad o tom, čo vaše dieťa zažilo na výlete. Za detské rozprávanie pritom môžeme považovať minimálne tri za sebou nasledujúce vety, ktoré sa vzťahujú k jednej téme.
Ide o detský monológ, v ktorom dieťa rozpovie napríklad udalosť z parku, opíše svoju hračku, domáce zvieratko alebo prerozpráva príbeh z obľúbenej knižky. Najčastejšie však deti rozprávajú o svojich osobných skúsenostiach a zážitkoch. Napríklad takto môže vyzerať rozprávanie trojročného dievčatka: „Mama, počuješ? To prší a hrmí. Ja som už ale veľká, ja už sa nebojím. Ondríkovi som urobila tak „šššš“ aby sa nebál, ja už sa nebudem báť.“
Čo predchádza zrodu rozprávania?
Kým do druhého roku dieťa hovorí o tom, čo sa deje práve tu a teraz, po druhom roku už začína hovoriť o udalostiach, ktoré sa nedejú v danom okamihu. Práve táto schopnosť je nevyhnutná pre zrod rozprávačských schopností. Avšak na to musí byť schopné orientovať sa v čase, čiže vedieť, že niečo sa už stalo a niečo sa ešte len stane. Napríklad rozumie tomu, že dnes budeme doma, no zajtra pôjde navštíviť starú mamu.
Okrem orientácie v čase musí byť dieťa schopné spájať sekvencie do správneho poradia. Spozorujete to napríklad pri hre. Ak dieťa najprv oblečie bábiku, zabalí ju do perinky a vloží do kočíka, viete, že je schopné reťaziť jednotky. Alebo to spoznáte vtedy, keď vaše dieťa vie, že pred spaním sa najprv okúpeme, potom si umyjeme zúbky, potom sa oblečieme do pyžama a nakoniec si prečítame knižku.
Posledným predpokladom pre zrodenie sa rozprávačských schopností je to, že dieťa chápe, že deje okolo nás majú svoju príčinu. Napríklad chápe, že topánočky má mokré preto, lebo skočilo do mláky.
Rozprávanie sa s vekom mení. Ako sa to deje?
Zrodenie sa rozprávačských schopností nepredstavuje jednorazovú záležitosť. Vekom sa vyvíjajú a postupne zdokonaľujú. Prvé naratíva (rozprávačské schopnosti) sa začínajú objavovať po druhom roku, cca. okolo 30. mesiaca a často sú to prehovory dieťaťa o udalosti, ktorá v ňom vyvolala silné pocity.
Napríklad keď dieťa niečo vystrašilo či rozosmialo. V tomto období dieťa produkuje viaceré oznamovacie vety za sebou, no nie je jasný vzťah medzi týmito vetami. Chýba v nich časová nadväznosť či logika a zdá sa, akoby dieťa hovorilo o všetkom „v jednej kope“. Nehovoríme ešte o skutočnom rozprávaní, ide skôr o akýsi predstupeň skutočných detských naratív.
„Ja mám šaty. Tu sú také kvietky a a tuto mám topánky. Pôjdeme von na ihrisko.“ Dievčatko „v kope“ hovorí o svojich nových kvietkovaných šatách, ale tiež o tom, že chce ísť na ihrisko.
Až po treťom roku sa začínajú objavovať súvislé detské monológy, ktoré spája jedna ústredná téma. V tomto veku to vyzerá tak, že dieťa síce produkuje oznamovacie vety, ktoré sa týkajú jednej témy, no tieto vety nemusia byť chronologicky usporiadané. To znamená, že dieťa často nevypovie udalosť v presnom časovom slede tak, ako sa udiala. Napríklad dieťa vysvetľuje: „Ja som vybral bager. Je mokrý, fuj. Tu som ho… tu ho dám na zem, lebo tam spadol do vody.“
Po štvrtom roku už môžete očakávať zložitejšie rozprávanie, ktoré má istú štruktúru. Rozprávanie sa už podobá na skutočný príbeh. Hovoríme o jednoduchom rozprávaní, jednoduchých naratívach. V nich dieťa opíše osoby (postavy), problém, ktorý nastal, opíše cieľ daných osôb a tiež to, ako sa udalosť ukončila. V tomto veku dieťa už používa spájacie výrazy ako „a“ a „a potom“.
„Nechcem sa kúpať, bolí ma nožička. Komár tu taký bol, uštipol ma a potom maminka ho dala preč. Tuto no a potom maminka mi dala liečik, aby nebolelo, vieš“. Napríklad takto rozpovie dieťa príhodu o tom, ako ho uštipol komár.
Často sa v období medzi 4. a 5. rokom stáva, že záver, ktorý dieťa vyjadrí, nemusí logicky vyplývať z danej udalosti, o ktorej rozpráva. Deje sa tak, lebo dieťa ešte nemusí úplne chápať zložitejším kauzálnym vzťahom (príčinám a ich dôsledkom), čo sa odrazí v jeho rozprávaní. Napríklad dieťa hovorí, že maminka polieva kvietky, lebo sú smädné. Tak to má naučené, no nemusí úplne chápať, že tie kvietky, ktoré sa nepolejú, zvädnú a vyschnú.
V piatom roku už dieťa dokáže vyznačiť začiatok svojho rozprávania, čiže použije slová ako „najprv“, „na začiatku“ a pod., ale aj koniec svojho príbehu výrazmi ako „a to je všetko“, „koniec“ či „hotovo“. Ani vo veku 5 rokov však ešte dieťa nedokáže celkom zhodnotiť perspektívu počúvajúceho, čiže toho, komu príbeh rozpráva. Prejaví sa to napríklad tak, že dieťa nevypovie dôležitú informáciu, pretože si myslí, že počúvajúci má rovnakú vedomosť ako samotné dieťa.
Alebo tiež nezohľadní samotnú perspektívu postavy, na ktorú sa rozprávanie vzťahuje. Dieťa tak napríklad nevyjadrí prežívanie postáv, čiže to, ako reagovala postava na udalosti, ktoré sa udiali. Tieto schopnosti sa rozvíjajú a zdokonaľujú neskôr, až v mladšom školskom veku.
Porozumenie je tiež dôležité!
Tak, ako to už s vývinom reči býva, nielen produkcia príbehov, zážitkov a skúseností sa zdokonaľuje s vekom: podobne to je aj s ich porozumením. To sa taktiež vyvíja a dieťa od tretieho roku života zdokonaľuje svoje porozumenie v oblasti počutého rozprávania. Porozumenie sa už neviaže len na konkrétne slová alebo vety, ale na rozprávanie ako celok.
Ak mama rozpráva svoj zážitok alebo číta rozprávku, dieťa stále lepšie a lepšie rozumie informáciám, ktoré boli vyjadrené priamo – napríklad tomu, aké osoby/postavy vystupovali v príbehu. No rozumie aj tým informáciám, ktoré nezazneli „nahlas“, ale ich bolo potrebné odvodiť z tých viet, ktoré vyrozprávané boli.
Napríklad, keď sa maminka opýta: „Prečo myška vošla do diery?“, dieťa správne odpovie „lebo sa chcela skryť, bála sa“. Odpovie tak napriek tomu, že to doslovne nezaznelo, no bolo mu vyrozprávané, že myšku naháňal hladný kocúr, a preto dieťa správne vyvodilo svoju odpoveď.
Prečo si všímať rozprávačské schopnosti svojho dieťaťa?
Rozprávačské schopnosti, ktoré sme opísali vyššie, sú veľmi dôležité vo vývine reči dieťaťa a to predovšetkým z toho dôvodu, že úzko súvisia s budúcimi školskými úspechmi. Čo to konkrétne znamená? Výskumy ukazujú, že schopnosť rozumieť rozprávaniu sa javí ako najdôležitejší faktor vo vzťahu k budúcemu čítaniu s porozumením. Práve schopnosť rozumieť čítanému textu umožňuje dieťaťu získavať nové informácie, učiť sa a vzdelávať.
Jednoducho povedané, ak vaše dieťa nerozumie hovorenému súvislému rozprávaniu (napríklad príbehu), pravdepodobne nebude rozumieť ani tomu, čo si prečíta, a to spôsobí problémy v nadobúdaní jeho nových vedomostí. Okrem toho, čím lepšie dieťa rozumie súvislému prehovoru v predškolskom veku, tým bude lepšie rozumieť aj výkladu učiteľa.
Rozprávačské schopnosti sa odzrkadlia aj v procese písania, čiže opäť, ak dieťa zlyháva v rozprávaní, pravdepodobne bude mať problém aj s písomnou formou rozprávania, napríklad s písaním slohov. Preto ak máte podozrenie, že vaše dieťa sa v oblasti rozprávania (či už produkcie alebo porozumenia) nevyvíja primerane svojmu veku, neváhajte kontaktovať logopéda.
Ako môže rodič rozvíjať rozprávačské schopnosti svojho dieťaťa?
Keďže naratívne schopnosti sú veľmi dôležité vo vývine reči dieťaťa, predovšetkým z pohľadu budúcej čitateľskej gramotnosti, nemali by zostať bez povšimnutia. My, rodičia, síce môžeme sledovať túto schopnosť, no predovšetkým môžeme aktívne pomáhať svojmu dieťaťu v rozvíjaní rozprávania a jeho lepšieho porozumenia. Aktuálne výskumy ukazujú, že deti najviac čerpajú z rozhovorov o rôznych aspektoch príbehu.
Tip od nás
Preto ak chcete rozvíjať naratíva dieťaťa, čítajte s ním veku primerané knihy a diskutujte o tom, čo sa v príbehu stalo. Klaďte dieťaťu otázky, podnecujte ho k uvažovaniu.
Môžete sa pýtať na to, aké postavy v príbehu vystupovali, kde sa príbeh odohrával, aký problém tam nastal, ako bol následne vyriešený, no nezabúdajte sa pýtať predovšetkým na pocity, myšlienky, ciele a motivácie tej-ktorej postavy v príbehu. Tie totiž robia príbeh príbehom a nie len strohým opisom udalostí.
Pýtajte sa ho!
Používajte rôzne obrázkové osnovy (leporelá s príbehom) a sekvenčné kartičky a formou rozhovoru učte dieťa štruktúru, podľa ktorej môže po vás prerozprávať alebo samostatne vyrozprávať príbeh. Pokojne začnite tradičným „kde bolo, tam bolo“ a spravte si z toho rutinu. Naučte svoje dieťa vyjadriť to, aké postavy v príbehu vystupovali a čo prežívali. O kom je tento príbeh? Následne „diskutujte“ o probléme, ktorý sa vyskytol a ako bol vyriešený. To je pre dieťa najľahšie.
Keď to vaše dieťa zvláda, veďte ho k vyjadreniu motivácie postavy. Prečo postava koná tak, že nastane problém? Hovorte tiež o tom, o čo sa postava snažila, čo bolo jej cieľom, ktorý vyplýval z jej motivácie. Postupne sa zamerajte na to, aby vaše dieťa vyjadrilo to, ako postava na vyriešenie konfliktu reagovala.
Tešila sa? Bola smutná? Bola postava nahnevaná? Nezabúdajte prediskutovať na akom mieste a v akom čase sa príbeh odohrával. Nám sa možno zdá zohľadnenie času a priestoru v rozprávaní ako najľahšia úloha, no pre dieťa je paradoxne veľmi náročná.
Len 30 % detí po 5. roku dokáže v rozprávaní tento aspekt vyjadriť. Ak k rozprávaniu pridáte následne aj neverbálne aktivity (napr. hra na divadlo, hranie príbehu s maňuškami), efekt máte zaručený!
Zdroje:
-
Kapalková, S. (2011, 2. marec). Vývin reči medzi 3. a 4. rokom alebo „Porozprávať, čo sa stalo Aďke?“ Dostupné z https://mamaaja.sk/clanky/dieta/vyvin-reci-medzi-3-a-4-rokom-alebo-porozprava-co-sa-stalo-a-ke
-
Fečková-Kapalková, S. (2002). Vytvorenie modelu vývinu jazykových schopností slovensky hovoriacich detí na základe Laheyovej teórie. (Dizertačná práca). Pedagogická fakulta University Komenského v Bratislave.
-
Kapalková, S. (2016). Vývin jazykových schopností v predškolskom a mladšom školskom veku. In Logopedická propedeutika (s. 105-128). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
-
Pesco, D., Gagné, A. (2017). Scaffolding narrative skills: A meta-analysis of instruction in early childhood settings. Early Education and Development, 28(7), 773 – 793.
Autorka: Mgr. Monika Nemcová
Mgr. Monika Nemcová je doktorandkou na Katedre logopédie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2018 ukončila magisterské štúdium, počas ktorého sa venovala problematike teórie mysle a jej vzťahu k rozprávačským schopnostiam u detí v mladšom školskom veku. V rámci pregraduálneho štúdia absolvovala afaziologickú stáž v Bratislave. Na doktorandskom stupni štúdia sa opäť venuje téme naratív, avšak u detí predškolského veku.
