Miško sa narodil vo februári pred 7 rokmi. Spomínam si na tú noc v nemocnici, keď sme prvýkrát boli spolu dvaja, vedľa seba na posteli. Pôrod prebehol bez komplikácii, hoci sa Miško vypýtal na svet o mesiac skôr.
Cítila som sa po uši zaľúbená, držala ho za rúčku a nevedela ešte nič o tom, ako sa mi práve zmenil život.
Na druhý deň mi to ale začalo dochádzať, že táto malá osôbka je na mne úplne závislá. Ja som bola neskúsená prvorodička, on malé bábo, čo malo byť ešte v brušku. A prišli problémy s kojením, na ktoré som vôbec nebola pripravená! Vtedy sa to začalo sypať… Moje nádeje, sny o dokonalej matke a automatických materských inštinktoch z ružových stránok časopisov boli rozbité.
Bola som úplne stratená, vystrašená, ubolená, takmer som nespala a na rukách plačúci, hladný krpec. Keď si aj po rokoch spomeniem na túto dobu, pamätám si iba tmu.
Obdobie temnoty, tak to volám.
Postupne som si to začala uvedomovať
Všetku tú zodpovednosť, ten strašný strach, ktorý s materstvom prichádza, tú obrovskú zmenu. A najviac mi paradoxne chýbali e-maily – tie, na ktoré som v práci nadávala, že „stále tí klienti vypisujú” a teraz som sa bez nich cítila stratená.
Tip od nás
Bol tu nový život, ktorý ma potreboval non-stop, po celý čas a ja som si nemohla dovoliť mať ani trochu času pre seba.
A to naozaj nemyslím „voľný čas”, ale chvíľky na naplnenie základných potrieb – osprchovať sa, najesť sa a hlavne sa vyspať!
Začala som premýšľať – čo sa mi stalo, že teraz cítim smútok? Toto je to najšťastnejšie obdobie v živote? Som zlá mama? Milióny žien to zvládli a s úsmevom na perách. Kamarátka s ročným dieťaťom mi hovorila, aký je to oddych, aká je to radosť, ako ona mala čas a energiu variť lekváre a lakovať si nechty. Pre mňa to bola utópia.
Keď som sa niekomu zdôverila, všetci len mávli rukou, že sú to hormóny a že to prejde.
Snažila som sa aj ja mávnuť rukou, ale ten hlboký smútok si ma ovinul a ja som sa v sebe strácala. Chýbalo mi tehotenstvo, kopanie v brušku, chýbal mi život predtým, moja kariéra, aj tie hlúpe maily!
A napriek tomu, že moja zaľúbenosť sa pomaly menila na lásku, rovnako vo mne paralelne žil svojim životom môj smútok.
Ten sa začal vytrácať veľmi postupne a pomaly. Ak mám nájsť jeden okamih, kedy som ho už necítila, bolo to vtedy, keď som zo svojej smutnej bubliny vyšla von. Najprv sa nám upravilo kojenie, Miško sa po troch mesiacoch konečne prisal a ja som začala viac spávať. Bolo to ako oslobodenie a krásny pocit, že spolu sme to dokázali! Začali sme viac chodiť von a ja som si našla kamošky.
Tieto iné mamy, ktoré mi rozumeli a prežívali to isté ako ja, to bolo to, čo mi naozaj pomohlo. Mohla som sa im posťažovať, ale aj podeliť o malé radosti a oni presne vedeli, čo myslím. Nemávli nado mnou rukou, ale počúvali, čo im hovorím. Pretože väčšina z nich zažila to isté.
Priala by som každej novej aj skúsenej mame, aby im mal kto takto pomôcť, keď im v hlave znie popôrodné baby blues. Môže to byť kamoška, mama, partner alebo aj svokra. Proste niekto, kto nás vypočuje, objíme a pochopí. Stačí málo a blues sa môže zmeniť na detský rock&roll 🙂.
Prečítajte si aj článok gynekologičky Denisy Marcišovej o duševných problémoch po pôrode.
