„Mám obavy, neviem, či to moje dieťa bezo mňa tak dlho vydrží. Určite tam samé nezaspí, neviem si to predstaviť. Nebol sám dlhšiu dobu, sme stále spolu, cítim strach pri tej predstave. Ja som v škôlke nikdy nič dobré nezažila, deti sa mi vysmievali, učiteľky sa ma nezastali a boli veľmi prísne. Neverím, že sa môjmu dieťaťu môže dariť lepšie. Cítim obavu a nepokoj, keď si predstavím, že zverím svoje dieťa niekomu, koho nepoznám. A čo ak sa nejaké dieťa rozhodne, že to moje mu nie je sympatické a bude mu robiť zle? A ja sa to ani len nedozviem.”
To sú len niektoré z emócií, ktoré mi mamičky opisujú v mojej poradenskej praxi. Na pozadí väčšiny týchto úvah je obava, či je dieťa dostatočne zrelé a pripravené na vstup do škôlky. Rodičia si nedokážu predstaviť ako to ich potomok dokáže zvládnuť bez ich opory.
Zdroj: pexels.com
Emócie nepotlačovať!
Tieto obavy rodičov však nevypovedajú o tom, ako je na tom ich dieťa skutočne so svojou pripravenosťou na škôlku. Omnoho viac vypovedajú o psychickom rozpoložení a emočnom stave rodičov, najčastejšie matiek. Ide o ich vlastné úzkosti, strachy, pochybnosti a nedôveru.
Mnohí odborníci radia rodičom, aby boli hlavne oni sami s nástupom dieťaťa do škôlky vyrovnaní a boli o tom naozaj presvedčení. Lenže ako takýto stav vnútornej vyrovnanosti vlastne nadobudnúť? Často majú rodičia po prečítaní takýchto odporúčaní pocit, že by mali svoje emócie potlačiť, aby navonok pred dieťaťom pôsobili ako silní.
V horšom prípade svoj postoj neistoty a aj akejsi vydanosti napospas očakávanej situácii vyjadria iba gestom mávnutia ruky a výrokom: „Veď nejak bude, my sme to prežili, tak aj naše dieťa to prežije…” No takýto postoj znamená nezodpovednosť voči vlastným pocitom a nezaujatie postoja k nim. A to je už iba kúsok k tomu, že sa rodič nedokáže postaviť k ťažkým emóciám vlastného dieťaťa.
Neplač, si už veľký chlapec!
Veď ako môže rodič uniesť ťažké emócie svojho dieťaťa, keď neunesie a potlačí tie vlastné? Myslím si, že cieľom žiadneho rodiča nie je to, aby len nejak prežil a ani svoje dieťa nechce učiť takémuto postoju k vlastným emóciám a ku svojmu životu. Emócie rodičov, nech sú akékoľvek, sú veľmi dôležité a zaslúžia si čas a pozornosť.
Tip od nás
Za každú jednu pochybnosť, obavu a strach si nesie zodpovednosť rodič sám a má hľadať cestu, ako sa s ňou vysporiadať.
Otázky k takýmto emóciám by mohli znieť: „Čo mi bude nápomocné zvládnuť moju neistotu, obavy a strach? Pomôže mi spoznať učiteľky a prostredie škôlky? A pomôže mi, keď sa presvedčím, že moje dieťa dokáže zvládnuť sociálne situácie bez môjho zásahu, alebo mojej prítomnosti?” Byť aktívnym a zobrať situáciu do svojich rúk umožní rodičovi nachádzať podržanie a istoty, ktoré mu pomáhajú vysporiadať sa s negativními pocitmi. A tento princíp platí úplne rovnako aj u detí.
Ako môže byť rodič sprievodcom dieťaťa pri zvládaní jeho strachov, obáv a ťažkostí spojených so škôlkou bude témou ďalšieho článku. Teraz sa vrátime k pocitom matky. Tá nedokáže dať dieťaťu dôveru, že odlúčenie od nej zvládne, ak takúto situáciu ešte spoločne nezažili.
Zdroj: pexels.com
Ako si sa cítil?
O koľko ľahšie je situáciu odlúčenia dieťaťu vysvetliť, keď ju už predtým nejakým spôsobom zažilo, napr. v materskom centre, so starými rodičmi, s mamou kamaráta. Stačí už iba povedať: „Pamätáš si, ako si sa minule hral s kamarátom a ja som si išla nakúpiť? Ako si sa vtedy cítil? Viem, že si mal i chvíľku strach či sa vrátim. Ale zvládol si to a ja som sa vrátila, tak ako som sľúbila. Spomínam si, že si mal vtedy radosť z hry s kamarátom, aj obavu, či sa vrátim a potom som videla tvoju veľkú radosť, že ma vidíš, i hrdosť, ako si to sám zvládol. Takto nejak je to aj so škôlkou. Ja som mala také isté pocity ako ty. A aj keď pôjdeš do škôlky, tak ich budem mať. Bude mi smutno, že nie sme spolu. Ale zároveň budem mať radosť, že môžeš zažiť a spoznať nové veci.“
Keď odlúčenie zbližuje
Byť úprimný vo svojej emocionalite voči sebe i dieťaťu neznamená, že sa rodič v škôlke má rozplakať a „zložiť“, ale nie je podľa mňa ani vhodné popierať napr. emóciu smútku, či už toho svojho alebo smútku dieťaťa. Je v poriadku, ak dieťaťu povieme, že nám bude smutno a rovnako je v poriadku, ak mu povieme, že máme dôveru v to, že to bez nás istý čas zvládne.
Tip od nás
Ukázať smútok a neutiecť pred ním znamená veľkú odvahu a signalizuje postoj, že nám na dieťati naozaj záleží.
Že dieťa do škôlky neodkladáme, ale dávame ho tam preto, že sme presvedčení o správnosti tohto kroku pre dieťa i celú rodinu. A dieťa žije v kontexte rodiny a jej situácie. Táto emocionálna úprimnosť rodiča zároveň veľmi pomáha dieťaťu necítiť sa so svojimi náročnými pocitmi samé. Rodič je v jeho očiach „neohrozený hrdina“ a predsa i on má podobné emócie ako dieťa.
Toto poznanie je pre dieťa obvykle úľavné a pomôže mu to prežiť si otvorene svoj strach a úzkosť z odlúčenia bez pridruženého strachu, že keď svoje emócie vyjadrí, tak nebude prijaté rodičom. Spoločné prijatie emócií prehlbuje vzťah a prináša autentickú blízkosť. Čiže aj taká situácia, ako je nástup dieťaťa do škôlky, môže byť paradoxne príležitosťou, ako si byť vzájomne bližšie. Každá náročná situácia, ak je spoločne prežitá a zvládnutá, vedie k prehĺbeniu vzťahov a zároveň vzťah posúva do novej a vyzretejšej roviny.
Emócie dieťaťa nie sú vaše
Ak by som sa vrátila späť k častým otázkam mamičiek, tak mi automaticky napadne ešte jedna dôležitá vec. Deti nežijú naše príbehy a ich pocity a emócie vôbec nemusia byť totožné s tými našimi. Žijú svoj životný príbeh. Mamy majú všeobecne tendenciu stotožňovať svoje vlastné potreby s potrebami dieťaťa. To, že niečo rodič ťažko nesie, neznamená automaticky, že to tak má aj dieťa.
Ak si rodič už dopredu myslí, že škôlka je miesto, ktoré sa dieťaťu nebude páčiť, že systém, akým škôlky fungujú, spôsobí dieťaťu veľa frustrácií, tak to hovorí skôr o vnútornom zranenom dieťati rodiča. Nie o realite jeho dieťaťa, ani o tom, ako konkrétna škôlka funguje. Nevyzýva ho táto situácia, aby sa skúsil o svoje zranenie postarať? Ak tak nespraví, môže sa stať, že nedokáže otvorene vnímať, čo jeho dieťa v škôlke skutočne prežíva. Opíšem to na nasledujúcom príklade.
Do mojej poradenskej praxe prišla veľmi nešťastná mamička, že jej dcéra v poslednej dobe nechce ísť do škôlky. Ráno pri odchode sa rozplače a odmieta odísť z domu. Mama nemá to srdce ju nútiť, a tak už viac dní ostávajú doma a ona nemôže chodiť do práce. Pokračuje: „Ja som to vedela, že tá škôlka bude problém, bola som prekvapená, ako v pohode zvládla začiatok. A dohnalo ju to teraz. Určite je tam nešťastná, asi odídem z práce. Nechcem aby si zažívala to, čo ja.”
Pýtam sa jej na jej vlastné zážitky so škôlkou. Boli ťažké a pre ňu traumatické. Začala chodiť do jaslí v jednom roku. Ešte v škôlke pravidelne preplakala celý deň a nevedela sa zaradiť do kolektívu detí. A potom sa pozeráme na príbeh jej dcérky, ktorý je od začiatku nástupu do škôlky úplne iný, vrátane dobrého rodinného zázemia a bezpečnej vzťahovej väzby k matke. Adaptácia bola postupná a veľmi citlivá. Dievčatko nastúpilo do škôlky až v štyroch rokoch a predtým si zažilo dostatok situácií krátkeho odlúčenia od mamy. V škôlke si rýchlo našla kamarátky, tešila sa tam. Zvrat nastal náhle po polroku dochádzky.
Zdroj: pexels.com
Ako to bolo naozaj
Už počas rozprávania príbehu dokáže matka oddeliť svoju vlastnú ťažkú skúsenosť od príbehu svojej dcéry. Uvedomí si, že jej dieťa určite nezažíva to, čo ona kedysi. Následne po našom stretnutí sa s ňou dokáže otvorene porozprávať. Dozvie sa, že s dcérou sa prestala hrať jej najlepšia kamarátka. Dcéra nevie prečo, a tak sa trápi. Vždy, keď má ísť do škôlky, spomenie si na to a je z toho tak smutná, že sa rozplače. Hanbí sa, že sa s ňou jej kamarátka už nechce hrať. Má pocit, že to zavinila ona, a že sa to nedá zmeniť.
Táto pre ňu nová sociálna situácia akoby nemala východisko. Sama si s ňou vo svojom veku nevie poradiť, potrebuje pomoc mamičky. Ta so súhlasom dcéry zavolá mame dcérinej kamarátky, dohodnú si stretnutie v cukrárni a dajú možnosť sa dievčatám porozprávať v bezpečnom priestore. Tam si svoj konflikt v priebehu pár minút vyriešia a začnú sa spolu hrať.
Zdroj: pexels.com
Dievčatko na druhý deň odchádza spokojne do škôlky. Ak by mama vychádzala iba so svojej vlastnej skúsenosti a chcela by dcéru uchrániť pred niečim podobným, tak by jej nedala príležitosť vyriešiť si svoj vlastný sociálny konflikt. Dieťa by ostalo iba v pocite frustrácie, hanby a svojho vlastného zlyhania a nemalo by príležitosť vyriešiť si to. V budúcnosti by bol preňho nástup do kolektívu detí o to ťažší.
Nehovoriac o tom, čo by asi cítila mama, keby prestala chodiť do práce, a aký by to malo dopad na celú rodinu. A takáto situácia môže nastať kedykoľvek, keď rodič realitu dieťaťa vníma cez optiku svojho vlastného zranenia z detstva. Preto je treba mať odvahu prijať svoje emócie a aktívne ich riešiť.
Autorka: Mgr. Katarína Šurdová
Liečebná pedagogička, psychoterapeutka pracujúca v súkromnej poradenskej praxi a mama päťročného Krištofka. Rada sprevádza ženy na ich objavnej ceste k sebe a materstvu.
