„Jedna učiteľka povedala, že priemerný Fín prečíta za rok sedemnásť kníh a priemerný Slovák len 1,2 knihy. Moja túžba je, aby Slovák prečítal za rok päť kníh. Rozmýšľam o tom, ako to dosiahnuť,“ povedal pre náš portál počas multižánrovej bratislavskej konferencie TEDxBratislava, kde sme ho vyspovedali.
Pán Hujdič, vy ste najväčší propagátor detského čítania. Spomeniete si, ako ste sa dostali ku knihám?
Sú to v zásade dve dôležité obdobia. Prvé bolo na základnej škole v piatom ročníku. S troma kamarátmi sme boli vášnivými čitateľmi. Vtedy bolo čítanie súčasťou života a kamarátstva. Neskôr to prišlo po narodení dcéry, začal som jej čítať po večeroch a neskutočne ma to bavilo. Ako bývalý amatérsky herec som to využíval aj ako priestor na akési hranie. Stala sa z toho veľká vášeň a niekde v tom období som objavil kvalitnú detskú literatúru. Ja som tú dospelácku totiž prestal čítať, lebo ma neoslovovala – až na odborné a kuchárske knižky. Nejako ma dospelácke reči začali otravovať. A detská literatúra je niečo úplne iné. To je celkom iný svet, iný vesmír, a ten mi nesmierne sedel. Začal som objavovať kvalitné detské knihy a úplne ma to strhlo.
Zdroj: Archív Tibora Hujdiča
Trh je zaplavený detskými titulmi, dnes ich fakt píše každý. Ako sa v tom mori zorientovať?
Je to biznis, to je fakt. Inak, ešte by som to trochu skomplikoval. Keď učitelia majú žiakov, ktorí nechcú čítať, odporúčam im, sa vykašľali na knižky a namiesto nich sa vrhli na dobré vtipy. Napríklad tento: Mamička pečie koláč, dcérka je dlho v izbe a mamička na ňu kričí:
„Johanka, čo tam robíš?”
„Papám šekundové jepidlo,” odpovedá dcérka.
„Čo hovoríš?”
„Mmmmmmm…“
Vidíte, vtip na štyri riadky, chalan ho prečíta, zasmeje sa a chce to povedať aj kamarátom. Začnime teda tam. Nech chlapec čítaním sám zistí, že to preňho má zmysel. Že je to sranda, zábava a až potom poďme pre neho hľadať dobré knihy. A čo je tá dobrá kniha? To by bolo na nesmierne dlhú debatu.
Foto: Jana Fašungová
Ktorá kniha vás ovplyvnila? Natoľko, že z nej dokážete aj zacitovať.
Mám takých asi sto, nerád vyberám jednu. No veľmi ma očarila kniha Otík je nosorožec od Oleho Lunda Kirkegaarda. Rozpráva o chlapcovi, ktorý má ceruzku a keď ňou niečo napíše alebo nakreslí, stane sa to. Nakreslí na stenu nosorožca, ten vystúpi zo steny a prepadne sa o poschodie nižšie. Je to nádherný, krásny príbeh. V súčasnosti túto knižku nájdete už len v antikvariátoch, vyšla totiž v roku 1986. Nedávno som ju mal opäť v rukách a bol som nadšený.
Nútili vás rodičia do čítania alebo ste k nemu prirodzene inklinovali?
Rodičia mi síce nečítali veľa, ale sami boli čitateľmi. Mali sme doma knihy, dokonca si mnohé z nich veľmi dobre pamätám. Niektoré ma desili, a keď som ich ako dospelý našiel v antikvariáte, neveril som, že túto hrôzu sme mali skutočne doma.
Akú hrôzu?
Na prvej strane boli dva obrovské namaľované mravce, úplný des z nich išiel. Megamravec na celú stranu, doteraz mám z tej knižky hrôzu. Mali sme teda doma knihy, ale v skutočnosti ma čítanie strhlo až okolo piateho ročníka so spomínanými kamarátmi.
Môžu za to kamaráti. Keby niet ich…
…tak som nečitateľ. Presne tak. Ťahalo ma to, že sme všetci štyria čítali podobné knižky, chodili do knižnice, navzájom sme si ich požičiavali, debatovali o nich. Vo veku 11 – 12 rokov dieťa ovplyvní práve takáto rovesnícka skupina. Keď nemá vtedy takýchto kamarátov, tak je čitateľom-samotárom, no vtedy to musí mať veľmi silno pod kožou.
Ozaj, sledujete so znepokojením blikajúce mobily a tablety v detských rukách?
Skôr vnímam to odloženie. Riešením nie je namiesto tabletu strčiť knihu, lebo aj dieťa s knihou v kúte je stále samé. Hovorím skôr o prítomnosti. Aj pri mobile môžeme byť spolu, baviť sa a rozprávať. Aj pri telke, aj pri knihe. Samotu detí neznášam dobre. Nech robíte čokoľvek, buďte spolu. Hoci aj varte, je to super.
Foto: Jana Fašungová
Ako sú na tom dnešné deti so vzťahom ku knihám?
Ako ktoré. Keď prídem do triedy k tretiakom, veľmi rád sa ich pýtam, či niektorý z nich neznáša čítanie. Zo štyridsiatky žiakov sa pokojne dvihne aj desať rúk, väčšinou chlapčenských. Ja im na to poviem, že to je paráda, lebo ešte určite nenašli dobrú knihu. „A ja ťa chápem, ja by som tiež blbosti nečítal. Treba len nájsť dobrú knihu a vtedy zistíš, že ťa to baví. Napríklad, vidíš túto knihu?” začínam dialóg z jedným z nich. So sebou mám vždy výbornú pomôcku, na prednej strane je napísane Pozor, neotváraj túto knihu.
„To je taká kniha, že ani otvoriť ju nemusíš. A to sa aj odporúča, navrchu je to napísané. Ja by som ju rozhodne neotváral,” presviedčam vybratého chlapca a on ju samozrejme otvorí. Na druhej strane je panáčik, ktorý hovorí, že ju nemal otvárať. Ale teda, že keď už tak urobil, rozhodne by nemal pretočiť ďalšiu stranu. A chalani z triedy na spolužiaka kričia: „Otoč, otoč!” Už zrazu hráme hru, on zistí, že knižka ho baví. Keďže ju prečíta za päť minút, nasmeje sa na nej, tak ju chce prečítať aj kamarátovi. A už ho mám.
Často je to o tom, že deti sú odmala učené čítať, a pritom nikdy nezažili radosť z čítania. Preto hovorím, že im najprv treba dať dobré knižky, čítať im dovtedy, kým ich to nezačne baviť. A až potom ich učme čítať. Venujme čas najprv radosti z čítania.
Ako deťom čítanie neznechutiť? Čo vy na také povinné čitateľské denníky, kde máte zoznam 25 kníh na leto a podobné nápady?
Povinné čítanie je jedným z najväčších zabijakov a vrahov čítania u detí. Podľa mňa si dieťa musí samé vybrať knihu. Treba ho obklopiť zaujímavými vecami, po ktorých dostane chuť siahnuť. Treba uvažovať skôr o podporných veciach. Skúsiť rozprávanie o knihách. Učiteľka, ktorá vojde do triedy a začne rozprávať o tom, akú super knihu večer čítala, urobí obrovský kopec roboty tým, že predstaví seba ako vzor. Namiesto toho, aby sme poučovali deti, že by mali čítať, urobme vzory zo seba. Ukážme im našu vášeň, raz za čas si prečítajme aj knihy, ktoré čítajú deti a zrazu sa máme o čom baviť. Toto je cesta.
Čo napríklad robiť v rodine, kde by rodičia chceli, aby dieťa čítalo, ale oni sami čitateľmi nie sú. Prípadne je knihomoľkou len mama a tatina to nejako neberie?
Ja osobne odporúčam mužom, aby čítali svojim deťom. Sú výskumy, ktoré hovoria o tom, že muži deťom čítajú inak. Dávajú hlbšie otázky. Inak komunikujú a dieťa posúvajú. Nech si urobia chvíľku a čítajú s dieťaťom čítať každý druhý deň. To je obrovská investícia. U nás doma dcéra čítala inú knižku so mnou a inú s manželkou. Keď chcela byť so mnou, povedala že dnes chce čítať o Alžbetke a keď s manželkou, tak o Emilkovi. Vyberala si, s kým chce stráviť večer.
Mimochodom, ja tvrdím, že kniha pre deti do sedem rokov neexistuje, to je mýtus. Musí to čítať dospelý. A keď je knižka tupá, rodiča to zabije, odmietne. Lebo tridsaťkrát čítať tú istú tupú knihu svojej dcére – ani keby som bol zo zlata to neurobím.
Preto ma musí titul osloviť. Ideálne je nájsť taký, ktorý niečo hovorí zároveň dospelému aj dieťaťu. A sú také, väčšinou kvalitne napísané veci, ktoré dokážu aj dospeláka pobaviť.
No predovšetkým si treba tieto vzácne chvíle naplno užiť. Momenty s dieťaťom a knižkou sú ako fantastická čokoláda.
Hovoríte, že kniha pre deti do sedem rokov neexistuje. Od akého veku má teda čítanie deťom zmysel?
Som zmätený. Niektoré výskumy dokonca hovoria, že dieťa vníma čítanie už pred narodením. Niekto teda tvrdí, že hneď po narodení, iný zas že od šiestich mesiacov. Mne sa to zdá divné, neviem čo si o tom mám myslieť. Osobne by som do takých dvoch rokov neriešil nič iné, len riekanky alebo pesničky, to je prirodzené. Ale okolo dvoch – troch rokov nastáva celkom nová etapa. Dieťa začne rozumieť príbehu, vníma, že sa dej niekam vyvíja a práve vtedy čítanie naberá novú dimenziu. Tam, kde nie je čítanie, dieťa stráda. Lebo cez príbehy mu ukazujeme svet, nové myšlienky.
Minule som s jednou učiteľkou, ktorá dostala prváčikov, riešil niečo podobné. Mnoho z nich totiž malo logopedické problémy a chudobnú slovnú zásobu. Poradil som jej, aby nahovorila rodičov, aby im začali čítať. Na rodičovskom združení im to povedala a časť z nich sa skutočne do toho pustila. O dva mesiace mi volala a bola užasnutá, vraj zo dňa na deň vidno na deťoch, ako sa im zlepšuje reč, začínajú lepšie myslieť. Čiže rodič, ktorý číta dieťaťu, mu dáva obrovský náskok.
Foto: Jana Fašungová
Podľa vás čítaním získavajú deti empatiu k druhým, schopnosť vcítiť sa do sveta outsidera aj totálneho frajera. Pretaví sa to potom do medziľudských vzťahov?
Presne. Keď čítate s dieťaťom knihu a tam sa píše, ako Jožko spadol, rozbil si koleno, ako sa cítil – spisovateľ do podrobností vylíči slovo po slove ako sa dieťa cíti. Mám to uchopené do slov. Keď to pozeráme v telke, vidíme kocúra, ktorý treskne myš kladivom po hlave, ona urobí au a hneď je v poriadku. A ja nerozumiem, čo sa mu stalo, príde mi to smiešne. No v knižke je to popísané. Zrazu môžeme zistiť, čo niekto cíti v danej situácia a v tom je knižka nenahraditeľná. Lebo nič tak do detailov nepopisuje tie emócie ako ona.
Poraďme teraz našim čitateľom, ktorí čelia nejakej situácii. Napríklad majú veľmi neposedné dieťa, alebo také, ktoré nechce požičiavať hračky či bije iné deti. Dajú sa aj takéto prejavy korigovať prostredníctvom príbehov?
Dajú. Zažil som napríklad Waldorfskú školu, kde na hodine bol konflikt. Chlapec hovoril čosi škaredé spolužiačke a učiteľ vôbec nereagoval. Neskôr mi povedal, že nereaguje priamo, lebo môže dieťa jedine zahriaknuť, a to negatívne, čo sa medzi nimi deje, budú robiť potajomky. Namiesto toho vymyslí príbeh, ktorý im ráno číta. Keď bol agresor chlapec, otočí to a bude žiakom rozprávať príbeh o dievčati, ktoré bolo zlé na jedného chlapca. Urobí paralelu, deti vedie k tomu, aby porozumeli, ako sa kto cíti v tej situácii. Oni si to veľmi rýchlo uvedomia a spoločne hľadajú, čo robiť, a ako to nabudúce vyriešiť inak.
Autorka: Marína Gorghetto
Dlhoročná novinárka so skúsenosťami z obľúbených týždenníkov, mesačníkov, webov či televízie Markíza. Žila a pracovala v Španielsku a tri roky strávila v Indonézii, kde prednášala na jednej z najväčších jávskych univerzít žurnalistiku. Milovníčka cappuccina a špagiet sa v súčasnosti naplno venuje dcérke, písaniu pre portál Promama, ako aj materskému centru Obláčik, ktorého je štatutárkou.
