Príbeh Ľudky
Ľudka má dvadsaťdeväť rokov. Pred materskou pracovala ako vychovávateľka s deťmi špeciálnej školy. Má manžela a jej syn Jakubko má rok: „Je to také živé dieťa“. Je to Ľudkine prvé dieťa, vytúžené a plánované.
Myslela som si, že deti poznám
„Tehotenstvo som mala bezproblémové. Ak sa to tak dá povedať, keďže v treťom mesiaci zistili synčekovi srdcovú vadu, čo bol pre mňa šok. Lekári ma však ubezpečili, že pri pôrode sa môže všetko upraviť.“ Na príchod dieťatka sa Ľudka pripravovala štandardne. Výbavička, kočík, košieľky a dupačky. Už vtedy však nastúpili obavy, ako zvládne popôrodnú situáciu. Ako sama hovorí, mala tendenciu veci idealizovať. „Myslela som na kamošky, že budeme spolu kočíkovať, malý sem tam zaplače, občas niečo zje. Poznala som deti, veď som s nimi veľa robila,” hovorí.
Zdroj: freepik.com
Začalo to pôrodom
Ľudkine tehotenstvo bolo príkladné, ťažší bol pôrod. „Vtedy všetko začalo. Ubezpečila som samu seba, že je dôležité, aby som rodila prirodzene. To sa nepodarilo a museli mi po rôznych peripetiách urobiť cisársky rez. To bol začiatok konca. Nemohol byť pri mne ani manžel, možno by to všetko prebehlo lepšie. Lekárka mi povedala, že moja maternica pôrod nezvládala, veľmi krvácala. V prvej fáze pôrodu som prosila nech mi niečo dajú, strašne to bolelo. Vtedy bol pri mne môj muž, ale ja som ho od bolesti vôbec nevnímala.”
Zlyhala si!
Po odchode z nemocnice Ľudka kojila, no nastúpili prvé problémy. „Hnisali mi bradavky, prisatie bolo zlé.” Nastali stavy beznádeje a zúfalstva.
Tip od nás
Pocity zlyhania sú najdôležitejším znakom popôrodnej depresie. Nenaplnené očakávania, sklamania samej zo seba ako matky a ženy.
Keď k tomu pridáme nepokojný spánok, skoré ranné vstávanie a nočný plač dieťaťa, pohroma je na spadnutie. „Volala som na pomoc mamu. Celý deň som bola veľmi unavená. Prišli úzkosti a strach, že sa o Jakubka nedokážem postarať. Prestala som jesť, čo vystupňovalo obavy, že stratím mlieko. Takto som sa trápila päť mesiacov. K tomu sa pripojili negatívne pocity, že Jakubko to vycíti. Stalo sa mi, že som ho od seba pri kojení odhodila, tak strašne to bolelo.”
Maminy často trápia samé seba opakujúcimi sa otázkami, výčitkami a beznádejou pri myšlienkach na lepšiu budúcnosť. K tomu sa pridajú pocity zahanbenia a neúspechu. Napriek všetkým negatívnym emóciám a hrozným myšlienkam Ľudka stále nevyhľadala odbornú pomoc.
Hlavne sa neporovnávajte
Dnes už odporúča mladým ženám v podobných stavoch nečítať na internete všelijaké podružné rady, tie stav pacientky ešte zhoršujú. Okolie je takisto dezinformované, preto treba navštíviť lekára. Situácia sa zhoršila, keď dieťa dostalo od plaču pupočný pruh. „Jeho plač ma utvrdzoval v presvedčení, že nie som dobrá matka“. Nikdy sa neporovnávajte s „ideálnymi“ matkami, je to veľmi skresľujúce. Internet, tabuľky články a normy výrazne zneisťujú, odhoďte ich.
Príbeh Anny
Anna má dve deti, tridsaťpäť rokov a manžela cudzinca. Malý Peter má päť rokov, Simonka dva a pol roka. Anna pracuje ako učiteľka na strednej škole a na materskej je už šiesty rok. Obidva jej pôrody boli plánované, s manželom sa snažili o tehotenstvo skoro trištvrte roka, do plánov zahrnuli aj návštevy gynekológa. Ten im dával presné dátumy ovulácie, Anna však otehotnela v termíne, kedy sa už vzdali akýchkoľvek nádejí.
Tehotenstvo ako pierko
„Moje prvé tehotenstvo bolo celkom bezproblémové. Do 26. týždňa som precvičovala aquaerobik a aerobik do 27. Príprava na tehotenstvo bola tradičná. Kočík, oblečenie, predstavy o starostlivosti o dieťatko. Prebalíš, oblečieš, dáš papat‘, predstavuješ si, ako sa usmieva. Všetci ti hovoria, že to bude peklo, bude ti revat‘, nebudeš spat‘. Nikoho som nepočúvala. Predstavovala som si ako budem kočíkovať, celé tehotenstvo bolo veľmi príjemné.”
Zdroj: freepik.com
Zabijete si dieťa!
Pôrod bol podľa Anny strašný. Stalo sa všetko čoho sa bála. Pichanie vody, krik personálu, že príde o dieťa, nevládnosť tlačiť. „Na predpôrodnej príprave som bola s manželom, vedeli sme čo nás asi čaká. Pri prvom dieťati mi dávali oxytocín na otváranie, ja som cítila kontrakcie a oni že nič. O sedem hodín mi pichali vodu a keď som mala tlačiť, už som vôbec nemala silu. Dve ženy mi tlačili na brucho a do toho krik: zabijete si dieťa, vzchopte sa. Mala som pri sebe muža, ale ten je rád, že rozumie trochu po slovensky, vôbec nevedel, ako sa má zachovať, lebo nie je vo svojej krajine. Takže „kukal ako puk”. Nechápal, prečo tam s nami nemôže byt‘ celá rodina, lebo v krajine manžela sa pozerajú na pôrod všetci. Svokrovci a celá rodina za okienkom.
Neviete kojiť
Situácia po pôrode tiež nebola pokojná. „Peťko sa nevedel prisat‘. Pozerala som sa na neho ako cez okienko a neverila som vlastným očiam. Simonku som si dala k sebe pod perinu do postele hneď, ako som ju vybrala z tej hroznej zavinovačky. Kojili sme od prvej sekundy. Na Peťka som sa pozerala štyri dni. Keď prišla lekárka, aby som jej ukázala ako kojím, bála som sa ho zobrať na ruky. Otočil hlavu a začal jačať ako besný. Bol celkom purpurový. Lekárka mi povedala, že neviem kojiť, mám spadnuté bradavky a potrebujem klobúčiky. Nepomohlo. Stále plakal.”
Anna si o sebe nikdy nemyslela, že je dokonalá, vždy o sebe pochybovala. Po príchode z pôrodnice domov ju čakali len konflikty. S mužom, s rodinou, so zdravotným personálom, so sestrami. Prišla laktačná poradkyňa. Rozhovorom zistila, že Peťko už štyri dni nejedol, tak sa rozhodla pre umelú výživu.
Všetko je zle
„Pri Simonke som už vedela, že to nie je normálne, ale pri prvom dieťati som vôbec nebola zorientovaná. Laktačná sestra povedala, že situácia je krízová. Mne sa ešte k tomu všetkému roztvorila rana, gynekológ povedal, že treba šiť. Rozplakala som sa. Nakoniec ma nešili, rana sa zahojila. Napriek tomu strašne bolela. Nemohla som sedieť, chodiť, umývať sa, len som plakala. Pomáhala mi mama. Išli sme z problému do problému. Túžila som po normálnom kontakte s ľuďmi, chcela som ísť do práce. Rana po pôrode sa mi zahojila do dvoch týždňov. S mužom som nespala, boli sme celí vynerváčení. Mala som pocit, že som celkom nepotrebná. Taká strata samej seba.”
Prechádzky s kočíkom vedia byť nápomocné vždy, rezonuje aj silná túžba po komunikácii a pochopení zo strany iných mám. Obe ženy po tom túžili, avšak nevedeli si pomôcť ani začať, ešte stále si neuvedomovali, že ide o popôrodnú depresiu.
„Manžel to prežíval so mnou, ale aj tak sme sa veľa hádali, v kuse som po ňom vrešťala. Predtým bolo všetko fajn, teraz sme sa stále sekali. Nakoniec na mňa nakričal, že načo sme to bábo vôbec mali. Rozplakala som sa, že ma nechápe. Jemu sa v živote nič nezmenilo, nerozumel mi. Nikto ti nepovie, že dieťa uspíš, keď ho budeš hojdať na rukách. Potom prišli koliky.
Mami, pomoc!
Skúsenosť s baby blues môžeme vnímať ako sériu frustrujúcich situácií, ktoré nie je možné zastaviť. Nedovolia nám to vlastné možnosti. „Raz prišla moja mama, vyzerala som ju z okna. Rozplakala som sa, zdôverila som sa jej, že to všetko nezvládam a celkom som sa zosypala. Vošla do detskej izby a za desať minút Peťka uspala. Ja som sa o to snažila niekoľko hodín. Nastúpili ďalšie pocity neschopnosti.
Vždy som mame vravela, aká je naprd a nakoniec to bolo naopak. Mama bola jediná, komu som sa mohla zdôveriť. No i tak ma celkom nepochopila. Vravela, aké máme vymoženosti a tak. V nemocničnej izbe sme mali jednu mamu, vulgárna až hrôza. Hovorila som si, ako toto môže byť matka. A kojila ako stroj. Celé plachty mala mokré od mlieka. A to rodila cisárskym rezom. Bola som presvedčená, že som úplne nemožná. Tieto problémy sa preniesli aj do výchovy dieťaťa.”
Zrejme každá mama dvoch detí spozná, aké vedia byť rozdielne. Avšak ženy so skúsenosťami s baby blues si často samé hovoria, ako veľmi ich to dieťa poznačilo, rozumejú jeho zmiešaným náladám a nevhodné správanie považujú za následok z daného obdobia.
Zdroj: freepik.com
Rozprávajte, prosím!
Situácia sa u Anny nakoniec dala do normálu asi dva mesiace po pôrode. S mužom už boli takmer v rozvodovom konaní, túžili po vzťahu, ktorí mali pred pôrodom. Pukance, telka, pohoda. A čo ženy, ktoré prechádzajú podobnou krízou?
Tip od nás
Treba komunikovať. S kamarátkami, s rodičmi, je dobré a potrebné vyhľadať odborníkov.
Keď sa dozvieš, že také niečo ako baby blues existuje, neveríš, že sa to môže stať tebe. A predsa. Potrebuješ kontakt. Najlepšie s vlastnou mamou, ak s ňou máš dobrý vzťah. Nie je sa čoho báť.
Autorka: Hana Šebanová
Volám sa Hana Šebanová. Študovala som sociálnu prácu, som mamou štvorročného Jonáša pred ktorým som behala po svete a objavovala jeho zákutia. Teraz sa venujem všetkému krásnemu aj náročnému čo materstvo prináša.
